Depeche Mode v súkromí - I.

Vráťme sa späť do roku 1983 a ponorme sa s belgickým magazínom Joepie do trochu komerčnejších vôd a presondujme súkromie kapely tých čias. V prvej časti vyspovedáme Alana a Davida.

Alan Wilder

"Keď som sa pripojil k Depeche Mode, tak sa mi ich hudba nie veľmi páčila," prezradí prekvapivo Alan Wilder. "Martin, Dave a Andy boli celkom fajn partia, tak som sa rozhodol s nimi na pár mesiacov zostať, nikdy som nič v tomto smere neoľutoval."
No a teraz nám služobne najmladší člen kapely prezradí niečo o sebe.

Alan, si v Depeche Mode dosť tichá a kľudná osobnosť. Si taký aj v súkromí?
V podstate áno. Narodil som sa v Actone, v Západnom Londýne, takže moja mladosť nebola taká rebelantská, ako to býva bežne v Basildone, odkiaľ pochádzajú ostatní. Moji rodičia neboli bohatí, no ani chudobní. Aj v škole som sa väčšinou držal v úzadí.

Bol si talentom obdarený študent?
V škole sa mi síce darilo, no väčšina predmetov ma vôbec nezaujímala. Upútať ma dokázala jedine hudba a jazyky, no takisto som nenávidel hodiny hry na piáno, ktoré mi nanútili rodičia.

Takže si hudbu v krvi nemal.
To bola skôr rodinná záležitosť. Rodičia jednoducho chceli, aby ich deti mali hudobné vzdelanie. Môj brat je pianista a hudobne sprevádza mnohých spevákov, ten ďalší vyučuje hudbu vo Fínsku.

Mal si niekedy aj inú prácu?
Nie, čo som skončil školu, tak som bol nezamestnaný. Rodičia mi poradili, aby som sa pokúsil zamestnať v nahrávacích štúdiách. Myslím, že som sa o to pokúšal aj 40 krát. Nakoniec sa mi to podarilo v DJM štúdiách, kde som robil v podstate poskoka. Nič moc, ale mal som šancu stretnúť v tom čase mojich idolov, The Rubettes (smiech).

Hrával si v tom čase s nejakou skupinou?
Áno, bola to taká malá soft-rocková kapela s názvom The Dragons. Práve kvôli nim som sa presťahoval do Bristolu, aby som s nimi mohol častejšie nacvičovať. Neskôr som hrával v niekoľkých jazzových a bluesových kapelách. To všetko až do času, kedy som si v roku 1982 neprečítal inzerát v novinách: Známa kapela hľadá klávesáka, mladšieho než 21 rokov. A to boli Martin, Dave a Andy, ktorých opustil Vince Clarke. Mal som síce 22, ale po menšom klamstve ma vzali.

Ako by si opísal tvoju úlohu v Depeche Mode?
Hudobne som najskúsenejší člen DM. A takisto som ich dôverníkom. Ak má niekto z nich nejaký problém, najčastejšie príde za mnou. To však v nijakom prípade neznamená, že som šéf kapely. Mám jednoducho pre ich veci cit. Najviac tomu šéfuje asi Martin.

Tvoj účes je, povedzme, "do oči bijúci". Kto zaň nesie zodpovednosť?
Moja priateľka Jeri. Nielenže je matkou môjho dieťaťa, ale je takisto skvelá kaderníčka. Každé ráno venuje 20 minút môjmu účesu. Minie na to celú fľašu laku na vlasy.

A tvoje ďalšie záľuby?
Fotografia. Začalo to ako koníček až som tomu absolútne podľahol. Na turné sa v autobuse prakticky ani ničomu inému nevenujem. Dokonca som sfilmoval naše americké turné, bohužiaľ sa to v žiadnom kine neobjaví.

Dave Gahan

"Ako tínejdžer som sa pravidelne objavoval pred sudcom pre mladistvých," spomína Dave Gahan. "Kde som sa objavil, tak som vyvolal potýčku, kradol som autá a po múroch čmáral rebelské slogany. Našťastie som mohol o pár rokov neskôr všetku tú energiu vybiť na pódiu. Ak by sa tak nestalo, istotne by som skončil vo väzení." Frontman Depeche Mode nám prezradí, ako sa z mladého rebela stal úspešný interpret.

Koľko zamestnaní si vystriedal, kým si sa pripojil k Depeche Mode?
To presne neviem, ale za 6 mesiacov ich mohlo byť asi 20. Nikde som dlho nevydržať a moji šéfovia nenávideli môj postoj rebela. O pár mesiacov sa to o trochu zlepšilo, to som začal navštevovať umeleckú školu. Ale skutočne som sa ukľudnil až vtedy, keď som objavil svoju budúcnosť v pope. Moja mama kvôli mne vyronila množstvo sĺz.

Dnes je z teba celkom skromný chalan, teda mimo pódia.
Správne. Po koncerte mám vždy veľmi blízko k totálnemu vyčerpaniu. Prednedávnom ma dokonca museli do šatne odniesť dvaja ľudia z nášho štábu. Pol hodinu som zo seba nebol schopný dostať jediné slovo. Počas vystúpenia som sa pri prvých troch skladbách držím v kľude, ale po nich sa dostávam do absolútnej extázy.

Nie je to dosť veľký nápor na tvoje zdravie?
Trochu áno. Je fakt, že po turné som o pár kíl ľahší a možno aj preto som z času na čas po koncerte k smrti unavený. V autobuse je pre mňa špeciálne vybudovaná dosť veľká lekárnička plná liekov.

Najkrajší zážitok tvojej kariéry?
Bez pochýb naše posledné americké turné. Bolo milé sledovať, ako prakticky neznáma kapela, večer čo večer, dvíha ľudí zo sedadiel.

Ako sa zotavuješ po namáhavých koncertoch?
Rád si pozriem dobrý film. No a po ňom si odskočím do pubu na pivo a nejaký ten drink. A takisto chodím rád na ryby. Stále žijem tam, kde som sa narodil, v Basildone, v Essexe. The Chelmer prekypuje rybami. A okrem toho jazdím rád na mojej motorke a motokáre po pláži. No a počas turné je mojim najväčším miláčikom môj walkman.

Máš dobrý vzťah so svojou mamou?
Áno, a aj keď mám stálu priateľku, Joanne, stále bývam doma u mamy. Páči sa mi to, bývam tam aj s bratmi Petrom a Philipm. Dokonca aj moja sestra Susan, ktorá sa pred pár rokmi vydala, býva v Basildone.

Chodíš niekedy na dovolenky?
Zriedka. Sme s kapelou veľmi vyťažení. Ale pred pár týždňami sme si s Joanne parádne vychutnali dva týždne na gréckom ostrove Kos.

Chodí s tebou Joanne aj na turné?
Väčšinou áno. My v Depeche Mode veľmi neveríme tej "tradícii", že ženy vždy pritiahnu do kapely problémy. Andyho priateľka Grayne je takisto s nami veľmi často na turné, väčšinou to so sebou prinesie ten správny sociálny faktor.

zdroj: Joepie, 1983