Depeche Mode v Martinových očiach - 1982

Píše sa rok 1982. Depeche Mode dokončili nahrávanie albumu A Broken Frame a Alan Wilder sa stáva právoplatným členom skupiny. Ako to v tom čase videl Martin budúcnosť kapely, ale aj samého seba, sa dozviete v 22 rokov starom rozhovore pre magazín Zig Zag.

Ĺudia sú z Depeche Mode pekne zmätení. Hlavne pokiaľ ide o počet členov skupiny. Na fotografiách vidia fanúšikovia väčšinou Davida Gahana, Martina Goreho a Andrew Fletchera, a zrazu prídu na koncert a vidia s nimi hrať Alan Wildera. No po dokončení nahrávania má Depeche Mode jednoznačných štyroch členov, či už v štúdiu alebo na pódiu!

"Mali sme na to dôvod. Po tom, čo od nás odišiel Vincent a založil Yazooo, sme začali prípravy na nahrávanie nového albumu. Alana sme prizvali na koncertnú výpomoc, ale chceli sme svet uistiť, že Alanov príchod nijak neovplyvní smer, ktorý sme v našej hudbe zvolili. Chceli sme sami sebe dokázať, že sme schopní sa hudobným zmenám prispôsobiť", komentuje situáciu Martin.
"Takže sme nahrali "A Broken Frame" presne podľa našich predstáv, hoci skladby z tohto albumu bude s nami prezentovať na pódiách aj Alan. Od tejto chvíle však Alana považujeme za právoplatného člena kapely, ktorý s nami bude aj nahrávať a táto zmena bude určite zjavná!" Alan by s kapelou vystupoval naďalej, takže nastanú určite aj zmeny vo vnútorných vzťahoch skupiny.

Martin sa zrazu zhostil úlohy sebakritika. Priznal sa, že v žiadnom prípade netúži vkročiť do biznisu a iným skupinám produkovať albumy, či single, čím by vyšliapaval chodník mnohým nádejným umelcom. "Zistil som, že pokiaľ k tomu nemáte určitý stimul, či potrebu to urobiť, je to nuda a to je voči novým kapelám trochu nefér".
"Ale budem prehodnocovať demonahrávky začínajúcich skupín a vyberať pre našu nahrávaciu spoločnosť tie, ktoré majú šancu uspieť. Bude to príjemná zmena. Veľa skupín má k práci veľmi profesionálny prístup, ale tiež je na trhu značné množstvo odpadu. Ale skupina nemá šancu sa stať známou, pokiaľ niekde nepošle svoje demo nahrávky. Nikoho nechcem odrádzať. Vždy rád poradím, ak môžem. Budem jednoducho počúvať kazety a vyberať skupiny, u ktorých budem mať pocit, že majú šancu uspieť a tomu zvyšku sa pokúsim dať zopár rád, kde treba pridať!"

Aj keď si chalani zvykli na komfort, priznali sa, že na dievčatá veľa času nemajú. "No hej, je to trochu rozdiel, keď ste na turné a baby vás oblietavajú, ako keď máte chodiť na romantické prechádzky ulicami", smeje sa Martin.

Ale občas sa turné vymkne spod kontroly a začnú sa diať zaujímavé veci, ktoré prekvapia. Ako napríklad počas zastávky v Belgicku, kde mali obavy, či zaplnia halu.
"Len zriedkakedy kontrolujeme rozpis našich vystúpení, takže sme si prirodzene mysleli, že hráme v Brusseli. Ale namiesto toho sme sa objavili na nejakom zvláštnom mieste zvanom Oberkorn. Je to malá dedinka, ktorej obyvatelia by sotva zaplnili prvé rady obyčajného divadla, takže sme boli mierne rozčarovaní a čakali, čo sa bude diať. No namiesto bol koncert takmer vypredaný, prišli ľudia z celého okolia, niektorí dokonca aj spoza hraníc. Lenže tých kuriozít bolo viac. Keď sme sa vrátili do hotela, dostali sme odkaz od nahrávacej spoločnosti, že "A" strana nášho nového singla je už natlačená a okamžite potrebujú názov "B" strany. Viete, vôbec nevieme dávať skladbám správne názvy, takže prvá vec, čo nám prišla na um bol názov tej dedinky, Oberkorn. Tak sme to použili ako názov skladby!"

Pokiaľ niektoré kapely považujú turné za vynútené zlo, depešáci priznávajú, že oni sa na turné tešia a keď nahrávajú album, snažia sa doň vložiť všetku svoju energiu. "Keď nastupujeme do štúdia, tak si prípravy hudbou a textami nekomplikujeme", hovorí Martin. "Zvyčajne máme len základ, na ktorom v štúdiu staviame, hoci sa stane, že niekoľko skladieb máme kompletne nacvičených a hotových. Keďže čas v štúdiu stojí veľké peniaze, nemôžme tam trčať príliš dlho".

"Často sa stáva, že chalani počúvajú materiál, ktorý sme práve nahrali a ja už vo vedľajšej miestnosti pracujem na nových nápadoch, ktoré im potom predstavím. Aj keď je to také žonglovanie, obyčajne vypustíme to, s čím sme spokojní všetci. Jediným problémom sú potom fakt len názvy skladieb!"

Relax znamená pre Depeche Mode čokoľvek, čo môžu robiť doma. "Nie sme týpci, ktorí žúrujú a vymetajú kluby každú druhú noc. Väčšinu voľna trávime u rodičov v našom rodnom meste, kúsok od Londýna. Do Londýna chodíme iba kvôli pracovným záležitostiam alebo nákupom".

Martinovou najväčšou záľubou sú knihy. "Kupujem knihy na každom mieste, kde sa zastavíme. Strašne rád čítam a zabijem tým väčšinu času na cestách. Nik z nás nie je filmový maniak, takže len veľmi vzácne chodíme do kina alebo videoklubov. Väčšinu filmov odpozeráme na gauči vďaka videu. Alan si príležitostne zabehne na pohárik do krčmy, ale vždy to je obmedzené našim šialeným pracovným tempom!"

"Všetci cítime potrebu mať vo "firme" rodinnú pohodu, pretože inak by sa mohlo stať, že by sme boli od seba navzájom izolovaní a stretávali by sme sa len s ľuďmi z hudobnej branže, čo by nemalo dobrý vplyv na naše zmýšlanie a ani na životný štýl. Potrebujete stimul, povzbudenie z vonka, hoci iným sa to možno zdá triviálne".

"Bol by som nerád, keby sme sa zmenili. Nemáme túžbu dostať sa na výslnie londýnskej spoločnosti, alebo kdekoľvek, kde to zaváňa snobstvom. Myslím, že stačí, keď sa tam objavíme iba príležitostne".

Depeche Mode sú nažhavení ukázať svojmu publiku, že ich hudobné schopnosti nie sú obmedzené iba jedným hudobným štýlom, sú schopní širokej škály interpretácie ich skladieb. Svetové turné sa práve začalo!

zdroj: Zig Zag Magazine, November 1982
autor: John Kercher
titul: The Name's The Game