Depeche Mode 101 (1989)

Depeche Mode 101 (1989)

Rozhovor s Martinom Gorem o albume/filme "101" pre americký denník Houston Post.

18.júna 1988 hrali Depeche Mode pred svojim doposiaľ najväčším publikom - 70 000 jačiacich fanúšikov na štadióne Rose Bowl v kaliforskej Pasadene. Tento 101. koncert z deväťmesačného pobytu na cestách, nielenže uzavrel koncertné turné kapely, no poslúžil aj ako ťažiskový bod budúceho filmu "Depeche Mode 101", ktorý bude mať v Houstone premiéru 14.mája (1989), v AMC Meyer Parku.

Pod režisérskou taktovkou D.A.Pennebakera, známeho vďaka hudobnému dokumentu o Bobovi Dylanovi ("Don´t Look Back", 1965), či filmu "Monterey Pop" (1969), zachytáva film "101" kapelu so svojim tímom na cestách naprieč krajinou, no súčasne mapuje dobrodružstvo fanúšikov kapely, ktorí cestujú autobusom z New Yorku na koncert do Los Angeles.

Okrem záznamu z koncertu, ktorý tvorí takmer polovicu z filmu, máme šancu vidieť členov kapely v menej formálnejších situáciach - v bežných rozhovoroch, pri uťahovaní si jeden z druhého, jednoducho pri relaxe. Martin Gore, hlavný skladateľ Depeche Mode, sa nechal počuť, že podľa neho je práve táto skutočnosť jeden z najdôležitejších aspektov filmu.

"Z určitého dôvodu sa za tých deväť rokov našej kariéry práve táto radostná a uvoľnené stránka kapely neprezentovala," začal Martin rozhovor z londýnskeho štúdia, kde kapela práve pripravuje nahrávanie svojho desiateho štúdiového albumu. "Myslím, že sme braní príliš vážne, takže je podľa mňa dobré ukázať aj našu prirodzenejšiu stránku. Ľudia majú stále pocit, že sme po celý čas na smrť vážni a vôbec sa nesmejeme, to ale jednoducho nie je pravda."

"Príde mi to zaujímavé, nakoľko to len dokazuje, aké sú veci v podstate triviálne, mám na mysli celý proces turné. Film nejde do hĺbky, nenájdete v ňom momenty, kedy by sme sedeli a snažili sa našej hudbe dať nejaký filozofický rámec. Po väčšinu času ide o veľmi radostné situácie."

Kvôli problémom s plánovaním sa privátnej premiéry filmu, ktorá sa bude v Houstone konať deň pred premiérou oficiálnou, zúčastnia iba Martin Gore a Andy Fletcher. Po dvoch exkluzívnych víkendoch premietania sa film presunie do ďalšieho mesta. Distribúcia filmu je teda veľmi podobná koncertnému turné, no Gore dodáva, že sa s projektom snažia ponúknuť netradičné nápady, ktorými sa snažia vyhnúť tradičným veciam, ktoré sprevádzajú bežný koncertný film.

"Chceli sme to jednoducho urobiť trochu inak," pokračuje Gore. "Ak je film len o samotnom koncerte, tak je to trochu nuda. Väčšina koncertých filmov sotva dokáže osloviť priemerného diváka. Chceli sme ponúknuť troch iný pohľad a aj to bol dôvod, prečo sme si vybrali Pennebakera. Musíte akceptovať, že skutočnú atmosféru koncertu sa vám na film nikdy nepodarí zachytiť, ale stále máte šancu na dobrý pokus. Z môjho pohľadu je záznam veľmi dobrý, Pennebakerovi sa podarilo zachytiť to vzrušenie."

"Chceli sme niekoho, kto pristupuje k projektu iným spôsobom," zareaguje Gore na ďalšiu otázku ohľadne výberu Pennebakera. "Mnoho filmárov má pocit, že do každého ich filmu treba vložiť isté štandardné prvky, a presne tomu sme sa chceli vyhnúť."

No napriek tomu je vo filme niekoľko prvkov, ktoré tam kapela nechcela. "Niekoľkokrát pred úplný dokončením filmu sme zašli do New Yorku," hovorí Gore. "Sadli sme si nad hotové veci a zistili sme, že tam bolo zopár momentov, ktoré sa nám nie veľmi pozdávali a tie sme s režisérom prediskutovali. Naše pripomienky bral skutočne vážne a zopár vecí z filmu vystrihol."

"Keď pripravujete takýto druh filmu," pokračuje Gore, "tak si za referečný bod musíte vziať "Spinal Tap" (pozn. film z 1980-tych rokov), a v rozpracovanej verzii bolo momentov, kedy sme museli skonštatovať, "tak toto je trochu ako zo Spinal Tap." Skutočne sme to zopár krát povedali a režisér nás zrejme naozaj počúval."

Gore ďalej spomenul, že "Spinal Tap" je dokonalým vyobrazením kapely na cestách - fanúšikovia ju nasledujú z jedného mesta do druhého, popíjajú, zabávajú sa s kapelou a tá bežne zabúda na pódiu texty piesní. A hoci sa aj takéto veci bežne stávajú, je podľa Goreho lepšie, keď sa o nich nehovorí. "To je už potom obyčajný rock´n´roll", dodá Gore. "Tie veci by v tom filme byť jednoducho nemali."

Gore zdôrazní, že vystrihnuté scény boli v podstate bezvýznamné a film si aj po zostrihaní zachováva svoju integritu. "Film je vcelku poctivý, ale nemyslím si, že by ste mali pri ňom trpieť. No aj tak si myslím, že je v ňom niekoľko vecí, ktoré by v ňom byť nemali. Na druhej strane, ak by som ich tam naozaj mať nechcel, tak by som na ne dnes asi neupozorňoval." :)

Po deviatich mesiacoch na cestách by mal byť posledný, sto prvý, koncert v podstate úľavou. Gore však priznáva, že filmovanie pred 70 000-ovým davom spôsobuje hlavne obrovskú nervozitu.

"Po sto odohratých koncertoch, na ktorých musíte výjsť na pódium pred davy ľudí, je veľmi necitlivé povedať, že robiť noc, čo noc tie isté veci, je už tak trochu nuda. No skutočnosť, že sme to celé natáčali a nahrávali, nám dosť naháňala hrôzu a pre nástupom na pódium sme boli skutočne veľmi nervózni."

"Mal by som zrejme priznať, že ona by tá nervozita tam bola ja tak, pretože 70 000 ľudí, to je omnoho väčší dav, než na ktorý sme boli zvyknutí, no samotní fakt, že sme filmovaní, nám na nervozite ešte viac pridal."

Gore sa však z jedného momentu zachyteného Pennebakerovou kamerou naozaj teší. "Vo filme je veľmi dobrý moment, kedy kráčame na pódium, kamera nasleduje Davida a pôsobíme neskutočne nervózne!" Dave sa síce usmieva, ale ja rozhodne pôsobím nervózne!" Smiech je nakoniec jedna z vecí, ktoré Gore nechcel z filmu vystrihnúť. "Jednoznačne nie. Myslím, že v tomto smere je to dosť dobré."

Aj napriek nárastu publika si Depeche Mode zachovávajú svoj kultový status. Hoci celosvetovo predali už milióny albumov, nie sú vnímaní ako továreň na peniaze, tak ako je to v prípade kapiel ako Bon Jovi, či Van Halen. Je to možno tým, že si stále riadia veci sami a primajú rozhodnutia, ktoré sú výsledkom diskusii a hlasovania všetkých štyroch členov kapely. Dokonca so svojou nahrávacou spoločnosťou nemajú dodnes uzatvorený štandardnú zmluvu.

"Skutočne takú zmluvu nemáme," prizná Gore. "Dokonca dva roky dozadu sme nemali vôbec žiadnu zmluvu. Vtedy niekto poznamenal, že ak by náhodou Daniel (Miller, šéf britského vydavateľstva Mute Records) náhle zomrel, nemali by sme žiadne peniaze. Nemali sme v rukách žiaden papier, na ktorom by bolo uvedené, akú čiastku by nám mal kto vyplatiť. Takže, dnes máme myslím nejaký ten papierový doklad, kde je uvedené, aká percentuálna čiastka by nám mala byť vyplatená."

Aj vďaka tomu sú Depeche Mode vnímaní ako kapela, ktorá sama riadi svoj osud. Ich fanúšikovia veria, že sa nezapredajú a stále vnímajú kapelu ako svoje malé tajomstvo.

"Definitívne sa nám však dostalo väčšej odozvy v rádiách," pokračuje Gore. "Chceli nás hrať, ale zasa nie v tých najväčších rozhlasových staniciach v meste. Počuli sme mnoho kapiel, ktoré sú mimo Top 40-tky a ľudia im vždy odkazujú, "nezapredajte sa". Je zvláštne, že sme vnímaní ako kultová kapela, a pritom, pokiaľ ide o posledný album a turné, tak sme predali ohromné množstvo nahrávok a vstupeniek. No stále máme ten kultový imidž. Je to naozaj divné, no zároveň zdravé. Myslím, že je to tá najlepšia pozícia, do akej sme sa mohli dostať."

Depeche Mode zaplnili v minulom roku titulky periodík po tom, ako ohlásili, že ich "Koncert pre masy", nahratý v pasadenskej Rose Bowl, bude vydaný v podobe live albumu. A tak sa stalo, že 14.marca 1989 bol album vydaný v podobe 2LP, CD a na kazete. Album nesie názov "101", pretože spomenutý "Koncert pre masy" bol ich 101.koncertom v rámci ich posledného, deväťmesačného turné.

Pre tých, ktorí sa samotnej udalosti zúčastnili, bude album "101" bezpochyby spomienkou na pocity vzrušenia, ktoré s kapelou prežili. Už len skutočnosť, že ste tam boli a spolu s takmer 70 000 ďalšími ľuďmi si zaspievali, stačí na to, aby bol každý prinútení vstať a "triasť sa prekliatím" - Shake The Disease). No a ak patríte k tým, ktorí tú možnosť nemali, tak aj vy isto pocítite, aký je "101" skvelý album. Jedinečný zvuk a vyšperkované postupy v skladbách vám ponúknu opätovný pocit radosti, ktorý ste pri viacnásobnom počúvaní ich štúdiových verzii už dávno stratili. "People Are People", "Stripped" a "Pleasure, Little Treasure" patria k najenergickejším skladbám albumu a myslíme si, že aj vy uznáte, že Martinove vokály v sklabách "Somebody" a "A Question Of Lust" sú ďaleko lepšie, než na akejkoľvek jeho štúdiovej nahrávke. Existuje možno milión dôvodov, prečo je album "101" tak veľkolepý, ale je to hlavne publikum, ktoré je skutočným stredobodom pozornosti. "Everything Counts", "Strangelove" a "Never Let Me Down Again" sú v tomto smere skvelými príkladmi. Pri takom počte spievajúcich a nabudených ľudí sa vám dostane pocit príjemného prekvapenia.

Ale, aj "101"-tka má svoje chyby. Tak napr., zopár skladieb muselo byť pre-ranažovaných, takže "Everything Count´s" je poslednou skladbou. Bolo by lepšie počuť koncert v celej svojej dĺžke a originálnej podobe. Ďalej, "skladby "Sacred" a "A Question Of Lust" nie sú súčasťou LP edície. Spomenuté skladby sú dostupné iba v CD a kazetovej edícii. Jedinou výhodou LP edície je 16-stranová obrázková príloha v plnej veľkosti. Samozrejme je dostupná aj v cd edícii, ale v zmenšenom formáte.

Napriek tomu reprezentuje album absolútny úspech. Teší sa dobrým kritikám takmer vo všetkých amerických periodikách. Európske recenzie naopak veľmi dobré neboli, keďže "101" je americký koncert. Ak však svojim zvykom v počúvaní nahrávok chcete dodať novú energiu, tento live album viac než odporúčame. Možno si budete chcieť kúpiť ako CD, tak aj klasický vinyl, už len preto, že sa povráva o stiahnutí vinylového formátu ako takého z trhu. "101"-tka je takisto prvým otváracím vinylom (pozn. gatefold) Depeche Mode na americkom trhu. Tento album si proste drží svoju úroveň!

zdroj: The Houston Post, 26/04/1989, dmtvarchives.com

Názory Devotees (9)

Roman

 1    26. september 2014 o 23:42

V ‘89 uz pripravovali nahravanie svojho desiateho ‘studioveho’ albumu. A o 25 rokov neskor ich maju 13. A co robil na 101 zahadny pan Pennerakert? Hehe.
Diky za clanok Monghi.

Monghi

 2    27. september 2014 o 08:52

Romna: preklep a chybicka se vloudi smile A k tomu “desiatemu” studiovemu albumu… je evidentne, ze povodny autor clanku bral do uvahy aj kompilacie “People Are People”, “Singles 81-85” a “Catching Up With DM” ... pretoze v takom pripade to uplne sedi smile

Dusan

 3    28. september 2014 o 22:19

...zopár skladieb muselo byť pre-ranažovaných, takže “Everything Count´s” je poslednou skladbou. Bolo by lepšie počuť koncert v celej svojej dĺžke a originálnej podobe….

Aké skladby boli prearanžované? Na CD nie je originál, úplne presný a kompletný play list, ktorý kapela hrala na Rose Bowl?

Monghi

 4    29. september 2014 o 08:01

@Dusan… nie je to jasne ani mne, ale uvedom si, ze to pisali amici tesne po vydani smile)) a mozno si porovnavali zvukovu stopu filmu s live albumom :D

chmelko

 5    1. október 2014 o 18:20

super článok, diky monghi!
škoda, že tie vystrihnuté scény neboli na re-edicii
inak ste si fakt nevšimli, že audiostopa a video sa hlavne pri daveovych vokáloch fakt líšia? (potlačené výkriky a pod)?

bob3

 6    2. október 2014 o 11:33

On je editovaný i Hamburg, hlavně s reakcemi publika je to trochu přehnané, ale nepíšu to proto, že by mi to vadilo, Hamburg je klasika a mám ho rád, stejně jako 101.

Michaela 146

 7    2. október 2014 o 11:48

to bob3: 101 je dokonalá a Hamburg je věčná klasika smile

bob3

 8    2. október 2014 o 22:14

Milá Michaelo, je to presně tak jak píšeš smile

kikINkaDM

 9    4. október 2014 o 13:06

boze aj po rokoch stale zimomriavky, proste neprekonatelne caro atmosfery passadeny