Démoni Depeche Mode

Koniec roka 1996. Skupina konečne v úplnej pohode, v Londýne finišujú práce na očakávanom albume Ultra a Dave si definitívne uvedomuje, čo všetko za posledné roky spôsobil nielen sebe, ale aj ľuďom vo svojom najbližšom okolí.

Frontman Depeche Mode posedáva v takmer prázdnej jedálni londýnskeho hotela, civí do svojej stále nedotknutej kávy a hľadá odpovede.

"Nechápem, čo som to sám sebe urobil," odpovie potichu. "Neviem nájsť odpoveď na otázku, prečo som si podrezal žili so zdaním, že sa tak všetko vyrieši."

Gahanova závislosť od kokaínu a heroínu - dvaja démony, ktorý ho priviedli k opakovanému predávkovaniu, k pokusu o samovraždu a k potýčke s políciou počas minulých rokov - je už zrejme pod kontrolou. Takmer rok je už čistý a triezvy, a hoci každý deň je novou výzvou, znovu sa dal dokopy so svojími kolegami Martinom Gorem a Andy Fletcherom pre nahrávanie prvého albumu Depeche Mode od roku 1993, ktorý práve vyšiel pod názvom "Ultra".

Fanúšikovia očakávajúci obvyklé skladby skupiny o smrti, zatratení, strate a smútku - to všetko zahalené v chytľavých tanečných rytmoch a tradičnej elektronike - sklamaní určite nebudú. No určite budú prekvapení pri skladbách ako "Home" a "Barrel Of A Gun", ktoré vnášajú svetlo do Gahanových problémov.

"Martin mi síce povedal, že pre mňa žiadne skladby nenapísal," hovorí Gahan. "No možno áno. Možno podvedome, možno keď Martin premýšľal o osude, mal pred očami mňa. Všetky tie pocity sú v tých skladbách, pocity o tom, že nemáte vlastný život pod kontrolou. Bolo odo mňa veľmi márnomyseľné, keď som si myslel, že to, čo sám sebe spôsobujem, mám plne pod kontrolou. Mojim osudom bola cesta na miesto, kde som nad sebou stratil kontrolu, a čo je na tom strašné, že som sám seba tou cestou viedol."

Koncom 1980-tych a začiatkom 1990-tych rokov sa nezdalo, že by sebakontrola robila Depeche Mode problém. Vďaka úspešným a tanečne chytľavým popovým hitom ako "People Are People," "Personal Jesus" a "Walking in My Shoes," predali celosvetovo viac ako 15 miliónov albumov, plnili veľké štadióny a dokonca k sebe pritiahli slávneho dokumentaristu D.A. Pennebakera, aby s nimi natočil koncertný film "101".

No úspech a nekonečný maratón turné začala skupina veľmi ťažko znášať. A keď sa vydali na 14 mesačné turné naprieč Spojenými štátmi, začali sa veci vyjasňovať, čo vyústilo v odchod dlhoročného člena skupiny, Alana Wildera, ktorý zastupoval aj úlohu producenta skupiny.

"Myslím, že sme na pódiu zo seba dali viac, ako sme boli vôbec schopní," spomína Fletcher zo štúdia na slávnej Abbey Road. "Boli sme príliš dlho odlúčení od svojich rodín, a hlavne sme boli príliš dlho spolu."

"David bol v tom čase na tom príšerne zle. Bol totálne pohltený svojimi zlozvykmi, celé to bolo ako jedna veľká párty, čo si vyžiadalo svoju daň. Počas toho turné bol každý z nás aspoň raz hospitalizovaný z rozličných dôvodov."

A hoci turné nakoniec skončilo, Gahan pokračoval. Odišiel do Los Angeles a pokračoval v radostnom užívaní heroínu a speedballu. "Príliš rýchlo som sa zmenil na 'Speváka z Depeche Mode - Rockovú hviezdu,' čomu zodpovedal aj môj životný štýl," priznáva Gahan. "Všetko to klíšé a paráda s tým súvisiaca - tým všetkým som žil. A jediné, čo mi nakoniec zostalo, bola moja závislosť od heroínu. Absolútne si nepamätám na posledné dni toho šialenstva, kedy som už len bral do rúk gitaru a počúval hudbu. Jediné, čo ma zaujímalo, boli drogy."

Gahan absolvoval dve odvykacie kúry v kalifornskom rehabilitačnom centre, kým si sám uvedomil, že liečba bola úspešná a je schopný vrátiť sa do Londýna kvôli nahrávaniu vokálov pre album "Ultra" - a samozrejme zažehnať spory s ostatnými v skupine, ktoré mali na svedomí roky užívania drog.

Zatiaľ čo z obrazoviek v štúdiu na Abbey Road duní skladba "Uselink", textár Martin Gore kontroluje na počítači vizualizáciu skladby a uvažuje o súčasnom statuse skupiny. "Ak sme to mohli niekedy zabaliť," hovorí, "mali sme to spraviť po albume "Black Celebration" (tento album z roku 1986 je čistou obeťou pokusu osloviť čo najširšie publikum).

"Odvtedy žijem s pocitom, že existujeme len dočasne," dodáva. "Neustále sa v súvislosti s nami objavujú scenáre o našom definitívnom konci, ktoré sa však nikdy nenaplnili. Zdá sa, že sa cez všetko vždy nejako prenesieme."

Dalo by sa povedať, že "Ultra" môže pokračovať v úspechu ich predošlého albumu, "Songs Of Faith And Devotion". Tento album v roku 1993 dobil prvé priečky amerických hitparád, no publikum sa odvtedy zmenilo a vzostup skupiny mohli Gahanove problémy ohroziť.

A to je jeden z dôvodov, prečo sa Depeche Mode na albume "Ultra" snažili zmeniť zvuk. Po Wilderovom odchode sa po prvý krát obzerali po cudzom producentovi a tejto úlohy sa nakoniec zhostil ich dlhoročný priateľ Tim Simenon. Takisto k sebe prizvali cudzích hudobníkov (vrátane zakladajúceho člena Living Colour, bassáka Douga Wimbisha), ktorí hrali na skutočných nástrojoch - ďalší odklon skupiny od svojich koreňov - synthetických zvukov.

Výsledkom je album, ktorý je vlastne umeleckou kópiou života. Hoci riskovali, album znie tak, akoby sa Depeche Mode snažili zachytiť samých seba na ceste vpred. Drsne popová hudba Depeche Mode mala byť na tomto albume preformovaná do originálnych zvukov gitár a živých bicích, no Simenon svojou produkciou toto dielo premenil na tvrdšiu a hlavne industrálnu záležitosť.

Album sa obzerá do minulosti a zároveň hľadí vpred. "It´s No Good" akoby bola vytiahnutá zo zlomového albumu "Some Great Reward" z roku 1984, zatiaľ čo "The Love Thieves" má v sebe viac jemnosti, vyčerpanosti a melanchólie ako predošlé ostrielané hity Depeche Mode. A potom je tu "Home", spievaná Gorem. Vrcholná skladba disku, balada plná nádeje a vďaky. ("I want to thank you for bringing me here, for bringing me home.")

Hoci Gore priznal, že udalosti minulých rokov nevyužíva pri inšpirácií svojich textov úmyselne, nedá sa poprieť, že v tých slovách - a takisto aj v hudbe - sa neozývajú skúsenosti z Gahanových zážitkov.

Stojac vo svetle triezvosti, sa hviezda, kedysi topiaca v problémoch, pozerá na svoje temné dni s nemým úžasom. "Normálny človek do seba kopne pohárik, či dva, a povie 'Uf, mám dosť'," hovorí Gahan. "Takýto David nebol. David chcel 'Viac, viac, viac a viac' až dokiaľ som neprestal celkom myslieť alebo vnímať. Úprimnosť mi umožnila to zastaviť a zároveň mi ukázala, aký chaos okolo seba som spôsobil ja sám."

S novým začiatkom je Gahan schopný nazrieť nielen do minulosti ich hudby ale aj do jeho vtedajšieho životného štýlu a zároveň sa sústrediť na veci, ktoré sú pre neho dôležitejšie. "Takto to vnímam dnes, a ak sa mi toto podarí si udržať, ak dokážem zostať čistým a triezvym, tak sa mi možno nakoniec podarí identifikovať to, čo naozaj nechcem. Musím stopnúť všetko, čo chce byť s Davidom a prísť na to, čo chcem pre svoj život urobiť."