David Gahan: We feel him

David Gahan poskytuje v týchto dňoch jedno interview za druhým. Väčšinou v nich odpovedá na tie isté otázky. Reportét hudobnej stanice VH1 sa však zameral aj na jednotlivé piesne Paper Monsters, takže divák dostal šancu sa čosi dozvedieť o piesňach priamo od ich autora. Ponúkame Vám preklad spomenutého rozhovoru.

[b]VH1: Video "Dirty Sticky Floors" zachytáva úžasnú scénu, kde sa snažíš potlačiť veľký čln do vody a niekam odplávať ...[/b] [b]DG:[/b] [i]"Bolo skutočne ťažké to potlačiť. Nedalo sa s tým pohnúť. Večer ma príšerne bolel chrbát. Ale nasledujúce ráno nebolo v štýle "Čo sa stalo? Čo som robil?". "[/i] [b]VH1: Nezobrazuje to tvoju bezúspešnú snahu nájsť určité miesto v živote ?[/b] [b]DG:[/b] [i]" Áno, a všetko to utiahnuť. Tá pieseň je o takzvanej čarovnej strane rock´n ´rollu, ale každučký večer skončíte na špinavej dlážke, na nejakej príšernej toalete v nejakom klube alebo, najčastejšie bola tá špinavá podlaha moja kúpelňa. Ale chcel som si urobiť srandu z celého rock´n´rollu, zabaviť sa, aj keď ten text opisuje môj skutočný život v tých časoch. Cínový vojačik a lovec salónov boli dve bábky, ktoré som mal v apartmáne v Santa Monice. Všetci priatelia mi dali košom, a tieto dve bábky mi robili spoločnosť. Niekedy v noci sa ku mne prihovárali. Stačilo im povedať, nemali minulosť. "[/i] [b]VH1: Radili ti dobre, či zle?[/b] [b]DG:[/b] [i]" Nedávaj sa na to! Boli to príšerné časy. Priveľa drog, alkoholu. Dosiahlo to stav totálej paranoje a izolácie. Dnes by som to neželal ani najhoršiemu človeku, ale mal som štastie, že som mal ešte zopár priateľov, ktorých som počúvol. Vďaka Bohu, som tu stále a môj život už nemôže byť lepší. "[/i] [b]VH1: Aké boli prvé reakcie na tvoj sólový počin?[/b] [b]DG:[/b] [i]" Ĺudia sú príjemne prekvapení. Niečo ako : "Oh, je to dobré". Chcel som urobiť čosi nadčasové a príliš nepremýšlať o tom, kto som alebo čo by som mal urobiť. Nebolo to tak, že by som nechcel, aby to bolo o mne. Len som chcel vyzvať sám seba pustiť do niečoho menej známeho. "[/i] [b]VH1: Ako si to dokázal bez zábezpeky, ktorú ti ponúka Depeche Mode?[/b] [b]DG:[/b] [i]" Napísal som tie piesne s mojim kamošom, Knoxom Chandlerom, v New Yorku, a celé to bola zábava. Jediným pravidlom pri tvorbe bolo "byť otvoreným". V jeden deň sme pracovali na piesni, napr. "Dirty Sticky Floors" a na druhý deň sme sa venovali "A Little Piece", čo je úplne odlišná záležitosť. Nebola žiadna snaha dotiahnuť album do takej žánrovej podoby, akú má dnes. "[/i] [b]VH1: Mal si dostatok šancí ovplyvniť veci, ktoré robíš v Depeche Mode?[/b] [b]DG:[/b] [i]" S Depeche, keď sú ľudia spolu veľmi dlho a veľmi dobre poznajú jeden druhého, má každý z nich vlastné pravidlá. Teraz som nemal pocit, že mám nejakú presnú úlohu - aj keď je to dôležitá úloha! Chcel som zohrať na chvíľu inú úlohu a pocítiť aké to je. "[/i] [b]VH1: Čo sa skrýva za názvom albumu?[/b] [b]DG:[/b] [i]" Pomenoval som album "Paper Monsters" pretože v dobe, keď som album nahrával, prišiel som na to, že pracujem s najväčšími obavami z vecí, o ktorých som si myslel, že som neni schopný ich zvládnuť. Ako keď podvádzate, keď čosi robíte. Ale producent, Ken Thomas, mi to uľahčil. Povedal, že piesne majú vlastný život. Povedal: "Ak máme z piesní dobrý pocit, dajú dobrý pocit ostatným. "[/i] [b]VH1:Spomenul si svoje obavy ohľadne použitia hudobníkov. Nechcel si ani pomyslieť na niekoho, kto by šéfoval na javisku ako ty. Stále máš ten pocit?[/b] [b]DG:[/b] [i]" Ale áno. Stále som nervózny keď vystupujem. Ale len keď vchádzam na javisko, ale keď už som tam, po jednej, dvoch piesňach je ohromné tam byť. Toto bola vždy moja silná stránka. Keď sme písali piesne, vždy sme pomýšlali na živé vystúpenia. "[/i] [b]VH1: Niektoré piesne znejú diabolsky, niektoré anjelsky.[/b] [b]DG:[/b] [i]" Áno. Kúsok "diabla Davida" je v "Bottle living". Diabol Dave odniekiaľ prichádza, ale v skutočnosti nie je zlý. V tých piesňach je viac z mojej citovej stránky. Vždy som bol takýto, len som sa to snažil zamaskovať výzorom "drsňáka". "Stay" a "A Little Piece" viac odkazujú na môj život, ako napr. narodenie mojej dcéry. Milujem život viac ako seba samého. Tento album je práve o tom - je o nádeji a vychutnávaní si danej chvíle. "[/i] [b]VH1: "Bottle Living" znie veľmi bluesovo. Dopracoval si sa k bluesu nejako sám alebo cez kapely ako the Rolling Stones?[/b] [b]DG:[/b] [i]" Stones s tým prišli prví. Ale tiež The Doors. Ale Daniel Miller, ktorý šéfuje Mute Rocords, mi povedal: " Pozri, ak sa ti to páči, mal by si to počúvať." Tak som sa dostal k Johny Lee Hokerovi, Mussy Waters a Howlin´ Wolf. Muddy Waters ma dostal! On to hrá stále. Viem to zahrať na gitare. Zažijete pri tom kopec zábavy. Viem na harmonike zahrať čosi od Howlin Wolf. Je to pre mňa návrat späť. Je to skvelé vrátiť sa spať, uvedomíte si: " Bože, Willie Dixon napísal tú pieseň pre Led Zeppelin!" Ja som sa najprv venoval glam rocku, potom som prešiel na elektronické záležitosti ako Kraftwerk a potom som sa dostal k blues a mohol objaviť to geniálne, čo mali Zeppelin a Stones. Pre mňa je tento album glamová záležitosť ovlyvnená Kenom - produkoval album Sigura Rósa - skutočne mi dal dostatok priestoru. "[/i] [b]VH1: Neskôr Sigur Rós trochu ovplyvnil tvoju prácu. Ich zvuk je ťažké definovať. Môžeš opísať, ako ich hudba znie?[/b] [b]DG:[/b] [i]" To sa nedá opísať. Nemôžte povedať: "Jónsyho texty sú ... povedal toto alebo tamto..." Nepovie nič! Ale mám z toho dobrý pocit. Je to také jednoduché. Povzbudí ma to do života, chce ma to prinútiť čosi vyskúšať, chce ma to prinútiť skúsiť byť lepším otcom, manželom. Keď som bol ráno behať, mal som pustený ich druhý album. Povznieslo ma to. Hudba Sigura Rósa v posledných troch rokoch ma znova inšpirovala. Zažil som to veľa krát v živote. To isté môžem povedať o Davidovi Bowiem, keď som vyrastal. V tom čo robil, bolo čosi magické a chcel som uniknúť do toho sveta, v ktorom žil. Nebol som si istý tým, kde to bolo ale pokúšal som sa to nájsť! "[/i] [b]VH1: Nie je Sigur Rós trochu zasnená hudba na jogging?[/b] [b]DG:[/b] [i]" Práve som mal 41 - hoci sa stále cítim ako mladík - a niekedy je to tak správne. Nemôžem hneď počúvať Led Zeppelin I, takže na prvú míľu je vhodný Sigur Rós. "[/i] [b]VH1: Povedz mi niečo o piesni "Hidden house"[/b] [b]DG:[/b] [i]" Tam kde bývam, je plno dverí, ktoré nikam nevedú. Prechádzam sa po tých vydláždených uliciach New Yorku s mojim synom Jimmym a tam niekde som dostal nápad pre túto pieseň; všetci máme skryté zápisníky, tajomstvá, ktoré nechceme nikomu vyzradiť, pretože - Bože odpusť! - niekto by nás mohol spoznať. Chcel som odkryť túto moju stránku, pretože jej ukrývanie mi spôsobovalo bolesť. "[/i] [b]VH1: Ako na teba vplýva život v New Yorku?[/b] [b]DG:[/b] [i]" Zbožňujem to mesto. Bývam tam sedem rokov a mnoho vecí mi povznáša ducha. Miles Davis mi povznáša ducha. John Coltrane mi povznáša ducha. Najlepšie nápady dostávam, keď sa prechádzam mestom - môžem sa prechádzať okolo obchodov, hlučných lokalít a cítim sa mierumilovne. Všetko okolo beží príliš rýchlo a ja môžem spomaliť. V Los Angeles sa to nedalo. Tam sa všetko vlieklo, takže démon v mojej hlave sa nedal zastaviť. "[/i]