Dave Gahan (1997): Už 6 mesiacov som čistý!

Keď kultová kapela Depeche Mode vydala v roku 1990 prevratnú LP Violator, nik neveril, že ešte niekedy vyprodukujú niečo lepšie. Rok 1993 priniesol novú vlnu synthipopu v podobe albumu Songs Of Faith And Devotion. Autorom bol Martin L. Gore, člen skupiny Depeche Mode Štyri roky DM otáľali s vydaním nového albumu. Posledné štyri roky boli asi najkritickejšími v histórii skupiny. V roku 1995 skupinu opustil dlhoročný člen Alan Wilder. Údajne pre názorové nezhody. O niečo neskôr vyústili drogové problémy speváka Davida Gahana v pokus o samovraždu. To sa ale vyriešilo, Depeche Mode sa opäť postavili na nohy a 14. apríla 1997 vydali svoj ďalší radový album Ultra. Ponúkame vám kompletný prepis elektronického promo rozhovoru (EPK) so skupinou k tomuto albumu.

V rámci propagácie vášho posledného albumu Songs Of Faith And Devotion ste sa pustili na masívne osemnásťmesačné turné. Ako to na vás všetkých pôsobilo?

FLETCHER: Myslím, že po troch rokoch, čo sme boli stále spolu, liezli sme si na nervy. Neberte to zle, ale vytváralo to napätie. Nikdy sme sa nepobili ­ zatiaľ

GORE: V niektorých momentoch sme tak či tak museli byť v jednej miestnosti a dokázali sme to vydržať 14 mesiacov. Niekedy sme radšej išli každý iným autom.

GAHAN: Nebývali sme v rôznych hoteloch, ale niekedy to bola len otázka šťastia.

FLETCHER: Bývali sme aspoň na rôznych poschodiach.

GAHAN: Dostalo sa to až tam Mali sme aj rôzne bezpečnostné služby, rôzne šatne a ako Martin povedal, naším spoločným miestom bolo javisko. Tam nám to fungovalo výborne, boli sme rozbehnutí, vedeli sme, čo robíme a bolo to pre nás najpohodlnejšie miesto. Keď človek takto žije 24 hodín denne, 7 dní v týždni ... Neboli sme to len my, ale aj ďalších sto ľudí, ktorí s nami spolupracovali. Jednoducho pri spolupráci toľkých ľudí, z ktorých každý má svoje pocity, zásady, nie je možné sa vyhnúť konfliktom.

FLETCHER: Myslím, že sme sa z toho poučili a vieme, že sme si zobrali na seba príliš veľa. Dúfame, že to bola pre nás poučná lekcia.

Určite ste žúrovali každú noc...

GAHAN: Myslím, že každý večer sa konali aspoň štyri rôzne žúry.

GORE: Keď sme začínali, každý sa bavil na svojom poschodí. Potom sme si však uvedomili, že aj tak ste nad alebo pod niekým. Preto sme museli byť nielen na rôznych poschodiach, ale aj na opačných koncoch hotela, aby to bolo podľa vzoru cik-cak

GAHAN: Povedzme, že sa tam takto vyvádzalo až do rána, do odchodu, ale ak niekto mal zlú opicu a chcel si oddýchnuť, tak to bolo dosť mizerné. Sám si pamätám, že som vychádzal zo svojej izby a snažiac sa zastaviť ten hluk, skončil som v Martinovej izbe.

FLETCHER: V podstate som bol stále s Martinom, až na to, že sme žili úplne opačne ­ ja som bol hore cez deň, on v noci.

Išlo o obrovské turné. Zapochybovali ste niekedy o tom, že to zvládnete na jeden raz?

GORE: Dostať sa domov, to bolo totálne uvoľnenie. Najhoršie bolo dva alebo tri týždne pred koncom. Cítil som, že by bolo iróniou osudu, keby sme skončili tak blízko konca.

FLETCHER: Pred koncom turné si mal incident v lietadle...

GORE: To bolo tesne pred koncom. Lietadlo skoro havarovalo.

Čo sa stalo?

GORE: Išiel som s Alanom Wilderom na krátku dovolenku. Leteli sme veľkým lietadlom z Dallasu. Lietadlo začalo vydávať čudné zvuky, hodilo nás do boku a potom sme sa začali rútiť k zemi. Stewardi behali po lietadle, to pri našom uhle letu bolo dosť ťažké, snažili sa nás utíšiť, ale sami vyzerali byť riadne vystrašení. Mysleli sme, že sme mŕtvi. Pilotovi trvalo asi desať minút, kým nám oznámil, že sme mali problém s tlakom.

Čo vám bežalo hlavou? Premietol sa vám pred očami váš život?

GORE: Myslel som na Nico, ako padá zo svojho bicykla

GAHAN: To je ono, to je pekný opis, pretože sme lietali každý deň počas pätnástich mesiacov. Keď niečo robíte každý deň, potom určite musí platiť pravidlo priemeru - niečo ako jeden k miliónu, šanca, že sa niečo stane, sa zväčšuje. Keď som letel domov po skončení turné z Indiany, alebo kde sme to vlastne skončili, pamätám si na strašné bolesti. To nebolo až také nezvyčajné, lebo som veľa pil a čo ja viem čo ešte. Po prílete som sa dal prezrieť v nemocnici a našli mi dve zlomené rebrá s vnútorným krvácaním. Veľmi ma to ničilo, bol som 6 mesiacov obviazaný, bola to tá najhoršia bolesť. Ak máte zlomené rebrá, nemôžete kašľať, kýchať, smiať sa, ani sa hýbať.

Ako ste si ich zlomili?

GAHAN: Pár dní pred koncom turné som sa chcel vrhnúť z javiska do davu. Rozbehol som sa, a keď som bol na okraji, tak som zistil, že musím skočiť asi 7 metrov, aby som doletel na ľudí. Uvedomil som si, že to nezvládnem. Nedalo sa však nič robiť, dopadol som v polceste na protidavovú bariéru a potom ma odvliekli do davu...

Vyzerá to akoby turné pomohlo zväčšiť napätie v skupine

FLETCHER: Pravdu povediac, mám naň veľa dobrých spomienok, ale i zlú. Bol to veľký kus z nášho života.

GAHAN: Človek má tendenciu pamätať si aj tie ťažké časy a zlé momenty, ale to už je väčšinou život. Nebojím sa povedať, že odmena za to bola fantastická. Hrali sme množstvo koncertov pred vypredaným hľadiskom vo veľa mestách, ani neviem v koľkých. Robili sme to dosť dlho, splnili sme všetko, čo sme si predsavzali. Až kým sa turné naplno nerozbehlo a nedalo sa zastaviť, sme si neuvedomovali, že bolo šialené.

Aké dlhodobé zmeny to prinieslo?

GORE: Nemyslím si, že teraz uvažujeme o turné s novým albumom. Je to po prvý raz, čo o tom neuvažujeme.

GAHAN: Je to naozaj strašidelná myšlienka.

FLETCHER: Pravdu povediac nemôžeš sa zastaviť, keď si rozbehnutý a máš čo ponúknuť. A tá hudba znela a znie stále dobre. Musíš sa snažiť učiť sa z toho, čo sa práve deje.

GAHAN: Naučil som sa jedno ­ ak nemáš zdravie, nemáš nič. Ak nie som schopný ráno vstať a necítiť sa sám so sebou spokojný, tak všetko okolo mňa je nakoniec aj tak chaos. Mám už dosť tej unavenosti. Trvalo mi dlho od skončenia turné, kým som prestal brať drogy. Už 6 mesiacov som čistý. Už je to minulosť a ja to nemôžem zmeniť ­ môžem však byť opatrný do budúcnosti. Nech sa deje okolo mňa čokoľvek a nech čokoľvek robím, viem, že na konci dňa sa musím pozrieť sám na seba. Dlhý čas som nebol na seba hrdý. Všetko, čo sa okolo mňa dialo... Nebol som schopný vidieť nič pozitívne. Zatieňuje to tvoju myseľ, ak si závislý a berieš drogy alebo piješ alkohol a musíš s tým žiť a skrývať sa a zakrývať si tvár. Nikdy sa nedozvieš kto si, kým si bol a čo chceš. Po skončení turné sme na dlho prestali hrať a ja som sa nemal rád. Trvalo mi to dlho, kým som na to prišiel a pochopil.

Ste jediná anglická skupina posledného desaťročia, ktorá dosiahla svetový úspech, dokonca i v Amerike. Prečo si myslíte, že sa vám to podarilo? Skupiny ako Oasis sa akosi trápia.

GAHAN: Myslím, že so skupinami ako Oasis to ide akosi príliš rýchlo.

FLETCHER: Nám sa to neprihodilo len tak. V Amerike a vo Francúzsku úspech neprišiel za noc, päť ­ šesť rokov sme to pomaly vylepšovali. Stále viac a viac sa predávalo... Je to veľký rozdiel.

GAHAN: Bolo to pomalé, naozaj pomalé, ako sme sa dostávali do povedomia s každou novou nahrávkou. Teraz vydávame náš desiaty štúdiový album. Je to ťažký údel, vyrovnať sa vnútorne so všetkým, čo sa okolo teba deje a je potrebné to trénovať. Nie som rád, keď sme stavaní do pozície najlepšej skupiny na svete. Je veľmi ťažké s niečím takým žiť.

FLETCHER: Myslím, že je to tým, že veľa anglických skupín má akýsi vnútorný pohľad. My sme vždy pracovali v zahraničí. Albumy sme tiež nakrúcali v zahraničí. Stále sme boli vonku. Dlhý čas pre nás Anglicko nebolo veľkým trhom. Veľa britských kapiel postupuje v Amerike rovnako ako doma, ale tam to funguje inak.

GAHAN: Ale myslím, že my sa k tomu staviame všade rovnako. To je to, čo robíme a nikdy sme nepovedali buďme najlepšia skupina na svete , nikdy sme sa takto nepripravovali na neúspech. Prosto sme sa všade snažili správať rovnako a tvrdou prácou dostať hudbu k ľuďom. Keď sme začínali v 80. rokoch, alternatívna hudba sa nikde v rádiách nehrala.

FLETCHER: To sa však netýka Ameriky, však.

GAHAN: Nie, musel si vystupovať, hrať, chodiť na turné. Ani MTV ešte nebolo také veľké. Neboli jednoducho také médiá, ktoré by šírili hudbu. My sme vždy boli koncertná skupina a teraz je to pre nás iné, keď vydávame album a nejdeme ihneď na turné. Je to tak dobre, nie sme na to ani pripravení, okrem toho môžeme lepšie zhodnotiť prácu a tešiť sa z toho, čo sme dokončili. Nie je dobré sa za niečím hnať a nebyť schopný sa zastaviť a obzrieť sa späť a tešiť sa z toho, čo si urobil. Myslím, že na tomto albume bolo najlepšie to, že to bola príjemná práca. Keď sme nahrávali Songs Odf Faith And Devotion, vedeli sme, že musíme ísť hneď skúšať na turné.

FLETCHER: Bolo to zničujúce ...

GAHAN: Keď sme končili práce na albume, bolo pre nás ťažké si vôbec vážiť to, čo sme za rok urobili, lebo sme museli hneď letieť na turné.

Zdá sa, že Depeche Mode je s každou novou nahrávkou tvorivejšia a odvážnejšia. Nebojíte sa, že zabudnete na svojich fanúšikov?

GORE: Možno sme stratili veľa fanúšikov, ale na druhej strane sme možno získali iných. Možno nie je veľa tých, ktorí sú naši od začiatku.

Svoju prvú nahrávku ste vydali pred 15 rokmi. Čo pokladáte za tajomstvo vašej vytrvalej popularity?

GAHAN: My sme to akosi preskákali ­ až po dnes. Hrali sme našu hru a nie hru niekoho iného, a to je možno ten dôvod, prečo sme prežili. Ak sa snažíš analyzovať to, čo robíš, tak akosi stratíš záujem. Ak sa snažíš rozoberať všetko, čo robíš, tak sa stratí všetko riziko. V momente, ak o niečom príliš rozprávaš, všetka naivita a vzrušenie sa vytráca.

Po poslednom turné ste dlho oddychovali. V ktorom momente ste sa rozhodli, že dozrel čas, aby ste sa všetci znovu spojili a pokračovali s Depeche Mode?

GAHAN: Myslím, že to prišlo úplne prirodzene, už bol na to čas.

FLETCHER: No, keď Martin začal písať nové piesne...

GAHAN: Dali sme si slovo...
FLETCHER: Áno, on začal, začal po troch rokoch s veľkou námahou znova písať piesne.

GORE: Od skončenia turné som mal tak rok až rok a pol prestávku. Potom som začal písať. Keď som už mal šesť, sedem piesní, prišiel okamih, keď sme cítili, že je čas ísť do štúdia.

FLETCHER: Ale išli sme na to opatrne. Nechceli sme sa príliš upútať iba na album. Išli sme do štúdia s tým, že uvidíme, aké to bude. Postupne sa to vyvinulo až k vytvoreniu albumu.

Bolo nahrávanie nového albumu dlhým procesom?

GORE: No, začali sme v októbri 1995 a trvalo nám to približne 13 až 14 mesiacov. Neboli sme stále iba v štúdiu. Vždy sme pracovali tak, že sme mali určité obdobia ­ šesť týždňov v štúdiu a potom jeden až dva mesiace ďalšie písanie. Potom sme si skontrolovali nový materiál a to, čo sme nestihli z predchádzajúceho nahrávania, a pokračovali ďalej na tom mieste, kde sme skončili.

Čo vás po 15 rokoch a desiatich albumoch motivuje pri nahrávaní a vydávaní nových albumov?

FLETCHER: Musíš sa motivovať sám. Dúfaš, že zapáliš ľudí a že sa im to bude páčiť.

GORE: Ak dokážeš pohnúť samým sebou, tak vždy nájdeš niekoho...

FLETCHER: kto s tebou súhlasí.

GORE: Všeci sme tak trochu výnimoční. Ale vždy existujú nejaké základné pocity, ktoré sa dotýkajú väčšiny ľudí.

GAHAN: Je to tak. Keď spievam, cítim, ak je to dobre. A ak ma to chytí, tak je to to správne. Je to pekné, keď môžes spievať s citom - tak od srdca a byť schopný dostať zo seba viac, ako keď iba rozprávaš.

David, spolupracovali ste s hlasovou trénerkou, aby vám pri nahrávaní albumu Ultra pomohla navrátiť váš hlas do plnej sily. Bolo to rovnako ťažké, ako keď ste sa v začiatkoch svojej kariéry delili o hlasového trénera s Johnom Lydonom?

GAHAN: Vtedy to bolo jediný raz, keď som mal hlasového trénera. Ale vtedy to bolo len tak, necítil som sa na to, nebolo to zo srdca... Niekedy som odmietal spolupracovať a on len tak sedel v kúte a čakal, kým ho odvezú domov. Chodil som tam, aby som to len tak odrobil a prešiel si tie veci. Ani si nepamätám, pri ktorom albume to bolo. Teraz v New Yorku som sa veľmi trápil s väčšinou piesní hlavne preto, že som bol chorý. Nevedel som si oddýchnuť, a tak mi niekto navrhol trénerku, aby som mohol robiť to, čo robím, ale lepšie. Spolupracoval som s ňou a po pár týždnoch som zistil, na moje prekvapenie, že môj hlas sa zlepšuje. Pracoval som s ňou denne počas niekoľkých týždňov v Los Angeles. Predtým, než sme išli do štúdia, som si s ňou prešiel nové piesne so sprievodom klavíra. Skúšali sme ich spievať rôznymi spôsobmi a všetky sme si ich po kúskoch rozobrali. Dosť som sa naučil. Nikdy sa neprestaneš učiť nové veci... Napríklad hocikedy si zoberieš nový nástroj a naučíš sa na ňom hrať. Vedel som, čo robím. Zlepšil som to, čo viem, a to ma prekvapilo. Bolo to vcelku príjemné. A som hrdý na všetky tie piesne, kedykoľvek si ich teraz vypočujem. Úlohou mojej hlasovej trénerky bolo, aby zo mňa ako speváka dostala všetko. A to sa jej podarilo. Najdôležitejšie je, aby som vedel spievať.

FLETCHER: Na mňa to nefungovalo (smiech). Pokúsil som sa ju požiadať, aby so mnou spolupracovala.

Zapôsobili nedávne problémy vašej skupiny na váš nový materiál? Napríklad pieseň Barrel Of A Gun vyzerá dosť biograficky - možno ako metafora smrti?

GORE: Barrel Of A Gun nie je pre mňa... Je to taký obraz. Je to o tom, že sa nemôžeš rozhodnúť tak, ako by si chcel. Všetci sme sa narodili geneticky predurčení a nemôžeme z toho uniknúť. Iba tak trocha. A je v tom aj sociálne pozadie a akési naše klietky, v ktorých sme. O tom to je. Ja sám som nemal príliš veľa možností a ani ich veľa nemám. Nie je to obzvlášť o smrti. Ostatné sú o smrti.

Neobávali ste sa, že po tak dlhom čase sa nemusíte trafiť do čierneho?

FLETCHER: Vždy sa obávaš toho, kde sa tvoja hudba zaradí. Nikdy nevieš, ako bude prijatá. Niekoľko rokov sme neurobili album, ale je to strhujúca nahrávka, a je to rovnaké ako so všetkými našimi nahrávkami. Nikdy nevieš, ako to dopadne.

GAHAN: Vždy ideš za seba a musíš sa na to cítiť. Je to ako bitka.

FLETCHER: Chceli sme nahrávku, ktorá jasne ukáže, že sme späť.

GAHAN: Mohlo by to byť pre nás aj ľahšie, lebo na albume sú aj iné skladby, ktoré znejú viac ako Depeche Mode, lebo ľudia nás poznajú. Barrel Of A Gun sa snaží prekonať to, čo sme doteraz robili. Pre nás je to niečo veľmi dôležité. Všetci sme sa zhodli na tom, že to bude náš prvý singel. Bolo to ľahké rozhodnutie. Vedeli sme, že je to správne.

GORE: Išlo o to, aby to bolo viac kĺbovo (Martin Gore sa zakoktal)... ha, hm, klubovo orientované. Je to smiešne, keď počúvaš dnešné remixy, potom im dáš takúto ohromnú skladbu a sleduješ, čo s ňou spravia. Nakoniec prídu s takmer úplne novou vecou. Môžeš im dať vlastne hocičo.

Napríklad na skladbách ako Bottom Line je cítiť niektoré pestré vplyvy...

GORE: Je to naša pseudo-country nahrávka. Ak píšeš hudbu, tak musíš reagovať na všetky okolité vplyvy. Veľa ľudí je príliš obmedzených, lebo sú schopní počúvať iba to, čo sa objavilo za posledných päť ­ osem rokov a zabudnú na celú históriu hudby. Myslím, že veľa zaujímavej hudby sa zložilo za posledných sto rokov, alebo odkedy sa dá nahrávať. Je veľa hudby z dvadsiatych, tridsiatych, štyridstiatych, päťdesiatych rokov, ktorá je zaujímavá. Tá skladba je taká country.

GAHAN: Myslím, že Martin mal vždy slabosť na country.

Takže máte naozaj radi country? Koho počúvate?

GORE: Vždy som mal rád Georga Jonesa a gospelovú hudbu a ľudia to pokladali za čudné. Takto som sa dostal k tomu, že veľa piesní má náboženské pozadie. A aj keď táto ho má menšie, stále je tam Ján, Adam a Eva... Je to na akési pripomenutie, tak ako názvy a hlavné melódie. Tak to primiešava trochu gospelu a blues a máme aj jednu skladbu, ktorá je ako blues. Aj v minulosti sme mali veľa spoločné s blues, napríklad piesne Personal Jesus, Clean.

Druhý singel It's No Good znie ako klasická depešácka skladba...

GAHAN: To je skladba, o ktorej sme uvažovali ako o prvom singli, ale potom sme sa práve preto rozhodli, že to nie je ono. Niežeby tá skladba bola zlá, ale báli sme sa, že je to príliš bezpečné vydať takú klasickú pesničku. Nebola by to veľká výzva.

FLETCHER: Bola by zbytočne ľahko populárna.

Ďalšia skladba, ktorá zapôsobí, je Sister Of Night.

GAHAN: Áno, je to jedna z mojich favoritiek na albume. Natočili sme ju v New Yorku, predtým než som bol s mojou hlasovou trénerkou. Som prekvapený, že som to tak dokázal zaspievať.

GAHAN: Pozitívne bolo, že tým, čo sme urobili s tou skladbou, vokály a tak, sme si stanovili, ako budeme pokračovať. Pre mňa osobne je to jedna z najlepších vokálnych skladieb, akú som kedy vyprodukoval.

Celý album je plný rôznych štýlov a pestrých vplyvov. Chceli ste to tak?

GAHAN: To je to, čo je na tomto albume výborné. Je tam niekoľko rockových skladieb, niekoľko balád, kúsok country.

Váš album produkoval Tim Simeon známy z Bomb The Bass. Prečo ste si ho vybrali. Pod jeho vplyvom vznikli skladby s rýchlym tanečným nádychom ako napríklad Useless?

GORE: Tak ako ste opísali rýchlosť... Ani si nepamätám, ale na albume nie je skladba rýchlejšia ako 97 - 98 - 99 BPM, to je dosť pomalé. Ale tie, ktoré dosahujú závratnú rýchlosť...

GAHAN: Depeche Mode!

GORE: Tie sú naozaj rockové. Myslím, že to sú tie...

GAHAN: Brzdi sa Martin...
GORE: Pri tých nám Tim naozaj pomohol. Tie piesne viedli samé k tanečnému prevedeniu, ale nie k disco. Skôr ako pomalší tanec. Dúfame, že to sme aj dosiahli. Keď sme dokončili prvé demo, tak to znelo dosť tanečne. Tie piesne mali disco rýchlosť. Mali taký...

FLETCHER: Groove .

GAHAN: ...pomalý groove štýl. Skoro ako hip-hop groove. Vtedy nám napadlo, že by sme mohli spolupracovať s niekým z tanečnej hudby. Bol to vlastne Daniel Miller, ktorý nám odporučil Tima. Tima sme poznali, viac-menej s nami dlho pracoval, robil pre nás remixy. Bol to prirodzený výber.

Martin, spomenuli ste to slovo na "r" - rock. Myslel som si, že to nepatrí k Depeche Mode.

GORE: Tak, ako spomíname a používame aj iné štýly hudby, tak je normálne používať aj slovo rock. Nikto, kto používa takúto formu izolácie, sa nám nepáči.

Znamená to, že už sa nebojíte slova rocková hudba?

GORE: Nie, ak súčasne robíte aj country, blues a džez ...

GAHAN: Možno povedať, že všetky tieto štýly patria k Depeche Mode a to je na nás jedinečné, že sa nelimitujeme na jediný hudobný smer. Je škoda, že veľa skupín uviazne na jednom bode a sú známe iba v danom smere. Potom je pre nich nemožné sa z tohto bodu dostať. S našimi piesňami môžeme ísť, kam chceme. To je to, čo robíme. Počúvame pieseň a dopĺňame ju, aby sme ju dostali tam, kam chceme a nerobíme ju tak, aby presne zodpovedala nejakému formátu.

Hovorí sa, že k albumu Ultra neplánujete žiadne turné. Znamená to koniec Depeche Mode ako koncertnej skupiny, alebo je ešte šanca, že vás uvidíme na cestách?

FLETCHER: Myšlienka tu stále je, ale nechceme robiť príliš veľa predčasných rozhodnutí. Treba si dať čas, ale ak veci pôjdu tak, ako majú, je šanca na nové turné. Veci dnes idú svojím tempom.

GAHAN: Myslím, nebolo by dobré dnes hovoriť o tom, čo ideme robiť, alebo čo nejdeme. Práve sme vydali album a ďalším krokom je jeho promotion... Je to niečo, čo sme predtým nerobili. Promotion znamená množstvo rozhovorov v televízii, rozhlase, časopisoch. Takéto niečo sme nerobili od čias albumu Violator. Uvidíme, čo sa stane, ako budeme spokojní s vývinom udalostí. Ak sme teraz robili veľké plány, zatienilo by to našu dnešnú prácu. Ak by sme príliš mysleli do budúcnosti, prichádzali by sme o dnešok.

Doslov
Prvým singlom k albumu Ultra je pieseň Barrel Of Gun. Za ním nasleduje It's No Good. Platňa Ultra vyšla 14. apríla 1997, po dvoch rokoch práce.