Celý môj život je jedna terapia

Dave štartuje 27.októbra svoju jesennú koncertnú šnúru. Počas minulotýždňovej návštevy Nemecka si ho k mikrofónu pozval redaktor Achim Zeilman z magazínu Aspekte, a tým sa zrejme začalo ďalšie kolo rozhovorov, o ktoré nebude v najbližších dňoch núdza. Tak hor sa na to prvé, jesenné...

Aspekte: Dave, ako dlho ti trvalo nahrať album?

Dave: Chvíľu, skutočne, a už som na túto otázku odpovedal veľakrát rôznym spôsobom. Ale úprimne, skutočne neviem. Sám seba spoznávam veľmi pomaly - a tak isto to prebiehalo počas prác na albume. Po prácach na poslednom albume Depeche Mode, "Exciter", a následnom turné, sa to odohralo veľmi spontánne. Nikdy som o sebe nepremýšľal ako o sólovom umelcovi, mal som len kopec nápadov a štastie predstaviť ich pred pár rokmi Knoxovi Chandlerovi v New Yorku. Knox mi pomohol dať tým myšlienkam zmysel. Vždy som bol tak trochu rojko a nikdy nič nedokončil. Knox ma naučil určitej disciplíne. Chcel som to urobiť inak, ako som bol zvyknutý pracovať s Depeche Mode. Úplne inak, ako som zvykol pracovať s Martinom Gorem za tie roky. Vždy mi predstavil skladby, ktoré už mal hotové, a ja som do nich mohol preniesť len svoje pocity. Tentoraz som chcel pracovať so skladbou úplne od začiatku, a až potom interpretovať svoje pocity do textu a melódie.

Cítil si sa odtrhnutý od tvorivého procesu?

Niekedy som mal pocit, že som sa odlúčil sám. Myslím, že Martin s Fletchom cítili z mojej strany akýsi pocit ohrozenia - namiesto toho, aby uvítali myšlienky, ktorými by som mohol prispieť ku skladbám. Nikdy sme o tom nehovorili, ale chcel som o tom Martinovi povedať. Som presvedčený, že budúci rok si spolu sadneme a porozprávame sa o budúcnosti Depeche Mode. Mám v úmysle sa na takomto procese nepodielať, pokiaľ Martin nebude akceptovať moje nápady.
Stretol som Martina v Los Angeles, prišiel sa pozrieť na moju šou a páčilo sa mu to - to mi veľmi polichotilo. Myslím, že bol mierne prekvapený. Páčila sa mu naša intepretácia piesní Depeche Mode. A to je zaujímavé. Muselo to byť preňho dosť ťažké sedieť v hľadisku a pozerať sa.
Kto vie, čo sa stane? Všetko čo viem je, že budúci rok budem písať. Fletch povedal: "Martin má zopár nápadov, ktorých by ste sa mohli chytiť". A hneď k tomu pridal: "Teda pokiaľ budú dosť dobré". A ja som reagoval v štýle: "Pokiaľ budú dosť dobré?". Zrazu som videl sám seba v typickej úlohe: "Nemusím to robiť. Nemusím týmto chalanom nič dokazovať. Nechcem vstúpiť do miestnoti s ľudmi plných súdnosti a nenávisti" - a to ma povzbudilo. Takže takéto čosi už nebude, pokiaľ má vzniknúť ďalší album Depeche Mode, a to verím, že vznikne.

Čiže tento album je akási tvoja terapia?

Celý môj život je terapia. Vždy sa pýtam sám seba "Je dosť dobré to, čo som urobil?", "Je na tom niečo zlé? ...", čosi v tom zmysle. Dnes je to o moc lepšie, ako pred 10-timi rokmi. Žil som v takých obavách, že som zabudol, aké to bolo, keď som tie obavy nemal. A stále neviem, odkiaľ sa to vzalo. Ale, asi to prišlo prirodzene.

Ak ťa môžem citovať, povedal si, že v skladbe "Dirty Sticky Floors", a aj vo videu, si zosmiešnil sám seba. Môžeš mi to vysvetliť?

No, tá pieseň je o uhasnutej hviezde, ktorá sa však znova dostala na výslnie a ochopila iróniu toho všetkého, pretože všetko robila iba pre seba. Verte mi, zažil som veľa zábavy - chlastanie každú noc, atď., ale ak to preženiete, tak vás to celkom odrovná, vo všetkom. To video je akási metafora premeny, preto tu vystúpujú tie rozdielne osobnosti. Čím viac sa snažíte čosi zmeniť, tým viac vecí opustíte. A myslím, že som to robil príliš dlho. Snažil som uveriť, že to, čo som zo seba vytvoril prežije. Stálo ma príliš veľa pochopiť, čo je pre život dôležité.

Chcel by si čosi zo svojho života vrátiť späť?

Nie, nikdy.

Hudobný trh sa trocha zmenil. Dnešné hviezdy sú fabrikáty televíznych šou. Pamätáš sa, na čo si sa zameral, keď si začínal?

To je zaujímavé otázka, pretože si nespomínam, že by sme mali nejaké plány. Veci sa vyvíjali akosi prirodzene. A to je dôležitá životná lekcia: Nemôžeš si toho veľa plánovať. Život je plný prekážok a nástrah. Keď začneš dospievať a mať deti, začneš premýšať inak. Chceš, aby sa svet stal lepším miestom.

To znie rozumne.

Až tak nie.

V čom tkvie to tajomstvo? Je to niečo materiálne alebo talent?

Talent a to čosi hmotné sa vždy zídu. Všade naokolo je plno odpadu a je ťažké sa tým prehrýzť. Keď navštíviš hudobnú predajňu, tak si tým priam bombardovaný. Veľakrát som vošiel do hudobnín, za niečim konkrétnym, a vyšiel som s niečím, čo som vôbec nechcel. Alebo s ničím.

Vidíš všetky tie vzostupy a pády slávy. Vieš niečo poradiť mladej generácii?

Musíte sa snažiť o čosi jedinečné. O niečo, čo ste ešte nepočuli. Pracovať s ľuďmi, ktorý dokážu upresniť vaše nápady. Nepracovať s ľuďmi, ktorý to s vami skúsia a vtiahnu vás do niečoho, čo môžu predať. To je to posledné, čo by ste mali urobiť, ak chcete byť rockovou hviezdou. Ak mám čas a pozerám MTV, nevidím rozdiel medzi Britney Spears a nejakou tou tzv. heavy rockovou skupinou. Majú úplne rovnaké videoklipy, to skutočne nemusím. Možno je to tým, že starnem.

Hovoríš o vtiahnutí. To by ma zaujímalo, čo by sa stalo so slávnym "tancujúcim Davidom", keby si sa dostal do rúk takých producentov?

Veď práve. Všetko to, čo vidíte je formované chlapíkmi z MTV: "Nie, toto takto nemôžeš robiť, takto spievať nemôžeš, nemôžeš hrať takúto hudbu, pretože to sa v rádiu nepresadí." Takto mi to bolo povedané, keď som nahrával tento album. "Musíš to urobiť takto a potom s tým môžeš ísť do rádii." Kašlem na to! Depeche Mode by nikdy neboli existoval. A tiež si myslím, že kaša prekypela: ľudia si cd-čka nekupujú. Oni si ich sťahujú.

Akú si mal predstavu o vystupovaní na pódiu, keď si začínal?

Stále to na mňa dolieha: že s tými stovkami ľudí, ktorí sa prišli na teba pozreť, možeš niečo aspoň trocha zmeniť - a s tým pocitom, ktorý sa ti zrazu od nich dostane, môžme spolu ísť ďalej, žiť na tomto svete. Stále je to pre mňa ohromujúce.

Aká je najnebezpečnejšia vec na sláve a majetku?

Strata vnímania reality, strata zmyslu pre veci, ktoré pre teba čosi znamenali, ktoré by mali byť pre život dôležité ... Nepremýšľal som o tom príšerne dlho. Bolo to ako: "Poďme na to, urobme to hneď. Kašli na to, čo bolo včera, kto sa stará o to, čo bude zajtra." Takýto postoj zabíja.

Ako vnímaš ten deň, 28.máj 1996, keď doktor zahlásil: "Myslím, že sme ho stratili."?

Veľa si z toho dňa nepamätám. Pamám si len útržky, ale to, čo si pamätám bolo, že som tu zrazu chcel zostať. Robil som chyby, to bola chyba. A vtedy sa čosi stalo, niečo sa vo mne zmenilo. To čo som robil, nebolo správne. Vtedy to bolo každému úplne jasné. Úprimne povedané, až do toho momentu som nemal pocit, že robím niečo zlé, že ničím samého seba. Ale v tom momente to bolo zrazu jasné. Považujte ma za hlupáka, za čokoľvek - muselo sa to stať, aby som veci pochopil.