BAKTABAK Interview Picture Disc (1982)

Rozhovor s kapelou v tourbuse, z neoficiálneho interview disku, ktorý vydalo vydavateľstvo Baktabak, patriace londýnskej spoločnosti Tabak Marketing Ltd.

Ty si v kapele nový, však?
Alan: Áno, som Alan.

Ako si sa k tomu dostal? Si spokojný?
Alan: Áno ... v podstate od tohto albumu som konečne plne zamestnaný v kapele. Síce nefigurujem na žiadne nahrávke, ani som nebol prítomný pri nahrávaní albumu, či singlov. Odteraz som však už právoplatným členom kapely.

Takže si ťa vlastne najímali na občasné práce, no dnes už pracuješ na plný úväzok.
Alan: No áno, ale nenazýval by som to občasnými prácami, pretože to tak rozhodne nebolo, rozhodne som pracoval v kapele, len som sa nezúčastňoval nahrávaní.

Prepáč.
Alan: To je v poriadku. Bol som na turné, účinkoval som v tv vystúpeniach, zúčastnil som sa niektorých rozhovorov a podobne, rovnako aj fotografovaní, len nie nahrávania. Ale ako som povedal, teraz už fungujem na plný úväzok a Depeche Mode sú náležitou kapelou.

Očakával som, Martin, že tento album "A Broken Frame", ti bude trochu naháňať strach, pretože si sa zrazu sám ocitol v úlohe skladateľa. Aká veľká výzva to vlastne pre teba bola, hlavne pri poznaní, že si z kapely asi jediný, kto by to mohol dokázať?
Martin: Až také hrozné to nebolo, dokonca som si to užíval. V časoch, keď bol Vince v kapele, som bol vlastne v jeho tieni a vlastne som si tú pozíciu sám zvolil. Nikdy som sa do písania skladieb nehrnul, keďže som vedel, že ich napíše Vince. Dnes musím a k tomu sa mi to aj páči. Teším sa z toho.

A bolo to zložité, dať sa na to?
Martin: Trošku áno, pretože som vlastne písal skladby vždy, len nikdy také množstvo. Podarilo sa mi napísať tak jednu za pol roka, kdežto teraz ich je 14 za rok, vrátane b-strán, singlov a albumu.

A čo pomoc zo strany ostatných v kapele? Nenúka sa to akosi samo?
Martin: Andy s Davidom nepíšu, ale Alan, ktorý sa k nám pripojil a pred chvíľou ozrejmil celú situáciu, áno, bude komponovať takisto, mohli by sme na tom pracovať spoločne.

Keď píšeš vlastné skladby, ako na tomto albume, viem si predstaviť, čo v tebe, ako človeku, môže vyvolávať obavy - nie je to nejaký strach, skôr akýsi tlak vyvíjaný práve na teba, pretože, ak sa niečo nepáči, prípadne páči alebo je niečo absolútne skvelé, tak získavaš kredit, ale keď sa niečo nepáči, tak sa na teba poukáže prstom. Asi je potrebné sa od takého pocitu oslobodiť, nie?
Martin: Samozrejme, toho pocitu tlaku sa zbaviť nedá, no k dispozícii máte dosť času na to, aby ste vybrali to najlepšie. A ak ...

Je asi veľmi jednoduché skĺznuť k myšlienkam typu, "Musím napísať niečo, čo sa bude ľudom páčiť," nie?
Martin: No áno. Chcete aby som zavrel okno?

Môžem poprosiť?
Martin: (zavrie okno) Jednak musíte poskytovať ľuďom nový materiál a hlavne, ak veríte, že to, čo robíte, je dobré, potom sa názorov iných ľudí obávať nemusíte, takže ...

Z písania dvoch skladieb za rok sa prepracovať k 14tim ročne, bol to producent, alebo napr. Daniel, kto ti povedal, "Všetky sú dobré", alebo si napísal viac ako 14 skladieb?
Martin: Nie, presne tak to bolo. Samozrejme, napísal som aj doma niekoľko skladieb, ale o tom, že sa mi nepáčia, som sa rozhodol ešte predtým, než som prišiel do štúdia. Jednoducho mi neprišli dostatočne dobré.

Ako vlastne píšes skladby? V rámci nejakého setu?
Martin: Niekedy, záleží od situácie.

A takisto pôsobíš ako klávesák, či pianista?
Martin: Nie som doslova klávesák. Hrám len základné akordy, v podstate hrám len jednou rukou. Niekedy zložím najskôr na synťáku prvé akordy a nad tým postavím melódiu. Inakedy zasa komponujem najskôr na gitare, niekedy zasa zrodia najskôr slová, prípadne začnem iba s melódiou, a tak. S každou skladbou je to iné.

Je to vlastne po prvýkrát, čo môžeme počuť tvoje kompozície vcelku, teda mimo singlov, ktoré sú súčasťou albumu. Je to odlišný album, nie preto, že sa sa ním, podľa mňa, pokúšate o niečo úplne iné, ale preto, že ty si iný skladateľ. Teraz, s aranžmánmi a podobne, čo je možno to najdôležitejšie - to nie je len o skladbách, pretože tie asi nie je zložité napísať - získavajú skladby viac lesku, niekde sa z nich zasa niečo uberie, kto za toto nesie zodpovednosť?
Martin: V podstate my s Danielom. Je to súčasť producentskej práce. Daniel sa hlavne stará o to, aby to bolo všetko správne po zvukovej stránke, aby jednotlivé party do seba zapadali. Vlastne si producentské práce navzájom zdieľame.

Jednu vec ale musím pripomenúť. V časoch začiatku Depeche Mode ste mali nálepku "trojakordová kapela", viete, čo tým myslím? Veľmi jednoduché tóny, "da da da dum", ale nedávno som v jednom rádiu počul, ako ste vysvetlili práve význam obalu a názvom "A Broken Frame", ktorým ste toto označenie zlikvidovali. Písal pre Vás Vince, ale ... ste vlastne radi, že sa veci vyvinuli tak, ako sa vyvinuli, ako aj to, že ty sám si dnes schopný vyjadrovať sa ako skladateľ?
Martin: Presne. Pre mňa samého je to omnoho lepšie, písanie skladieb si užívam a v štúdiu mám omnoho väčšiu voľnosť. Predtým sme to väčšinou nechali na Vincea. Prišiel so skladbou, povedal, "chcem to takto a takto", a celé rozhodnovanie bolo vlastne na ňom. Ak sme s niečím nesúhlasili, muselo prísť ku skutočnej hádke a hoci sme boli vlastne traja na jedného, bol to boj, keďže on je veľmi silná osobnosť. Dnes máme omnoho väčšiu slobodu, v kapele vládne demokracia. Ak sa niekomu niečo nepáči, tak jeho názor berieme v úvahu.

Myslím, že množstvo fanúšikov Depeche Mode si to veľmi dobre uvedomuje, pretože citeľne tu boli jedni Depeche Mode, no dnes tu máme iných. Nemyslím si, že sú si tie kapely niečim podobné, len došlo k akémusi odštiepeniu. Chcem tým povedať, že ľudia, ktorým sa páčia Yazoo, boli očividne spokojní s tým, čo zvykol ponúkať Vince. A ľudia, ktorí sú s Depeche Mode spokojní, sa tešia tomu, čo produkujete vy. Takže, očividne sa každý v tom svojom svete snaží o to najlepšie.
Alan: A ešte treba brať do úvahy ľudí, ktorým sa páčia obe kapely.

A vlastne oba tábory možno chodia na Vaše koncerty.
Alan: To je jasné.

Koncerty, a všetko, čo robíte, sa samozrejme krúti okolo vašich skladieb, je to však dnes v niečom iné?
Martin: Iné, odkedy odišiel Vince?

Presne.
Martin: Ani veľmi nie. Samozrejme, koncertný set je dnes iný, postavený hlavne na skladbách z nového albumu. Ale v podstate ponúkame ľuďom to isté.

To nehráte nič z predošlého albumu, "Speak & Spell"?
Martin: Hráme.

Och, naozaj?
Martin: Samozrejme, asi 4 - 5 skladieb.
Alan: Single pokrývajúce oba albumy. Z vizuálnej stránky sa však veci nezmenili.
Martin: Teda, máme nové pódium a na pozadí ...
Alan: ... beží projekcia.
Martin: Áno, projekcia.

Čiže používate stále aj pásky?
Alan: Áno, stále používane aj pásky.

Tak inak, napadlo Vás, keďže sa na tie pásky často poukazuje, resp. ich označujú ako "osobné beatboxy", že by ste ich nahradili niečim iným alebo sa rozhodli v štýle, "dobre, pásky sú nutné, ale skúsme ich schovať za oponu", pretože ste ich zvykli aj normálne prezentovať.
Alan: Zostalo to bez zmeny.
Martin: Ale takto je to úprimnejšie.
Alan: Nie je žiaden dôvod ich schovávať. Ak by sme ich schovali, hneď by sa ozvali hlasy, "nepáči sa nám to, cítime sa podvedení".

Ale zasa, skúste si predstaviť, že ľudia povedia, "Ale nie, zasa pásky". Viete, o čom mi ide?
Alan: Ja si skôr myslím, že dnes je to ešte viac akceptované, zvlášť v tejto krajine. Tá nálepka sa nám ušla skôr v Amerike, pretože tam nie sú také niečo pripravení akceptovať. Dnes však na scéne nie je veľa kapiel, čo používajú pásky, na nejaký čas to dokonca aj zaniklo, ale pri pohľade späť... napr. 10CC vždy na pódiu používali pásky a v ich prípade sa z toho stala úplne akceptovaná záležitosť, dokonca si nemyslím, že by to niekoho niekedy trápilo. Mne to príde veľmi príjemné, takto ste si istý, že vás bubeník nesklame, viete tak dostiahnúť veľmi pôsobivý zvuk, bez akýchkoľvek akustických problémov a podobných záležitostí.
Martin: V tomto smere veľa alternatív nemáme, pretože aj v štúdiu používame bicí automat, ktorým spúšťame množstvo iných vecí, ako napr. rôzne bassové bicie v mnohých našich skladbách.

A čo konkrétne používate?
Martin: TR808, Roland, ktorým spúšťame napr. Siemens.

Vy používate aj Siemens?
Martin: Len ho spúšťame, inak na ňom nehráme.
Alan: Nie, nehráme na ňom.

To je ten, čo vyzerá ako pec?
Martin: Nie, tento nie. Je to taká malá jednotka napojená a TR808, len to spúšťa zvuky.
Alan: Čiže bicí automat, ktorý spúšťa ďalší automat. Namiesto toho, aby sme ho spúšťali my cez pedál, to spúšťa stroj.

Aj používate pedále?
Alan: Nie.

Takže všetky bicie sú umelé:
Martin: Presne tak. Nastavenie by trvalo príliš dlho a nakoniec, aj programovanie každej skladby je príliš komplikované, nakoniec, samotná TR808-čka veľa programov neabsorbuje. Možno do nej natlačíte tak štyri skladby, na celý set rozhodne kapacitu nemá. K tomu musíte počítať so správným bassovým bicím zvukom, a robiť toto každý večer... ak máte pásku, tak to všetko jednoducho nahráte a večer len jednoducho pustíte. No napriek tomu je to všetko veľmi nespoľahlivé...

S akým vybavením ste vlastne začínali?
Martin: Ja som hral na Yamahe CS5, Andy mal Moog Prodigy a Vince zvykol obsluhovať Kawai.

A dnes máte veci ako tento Roland, žiadne strunové nástroje, všetko elektronika?
Martin: Dnes používam MPG, to má nemecký pôvod a Alan používa...
Alan: Roland Jupiter.
Martin: Andy zasa používa Moog Source.
Alan: Viete, je to veľmi pohodlné. Potrebujeme dobré, programovateľné syntezátori, aby sme nimi dosiahli správny zvuk bez zbyčného piplania.

Predpokladám, že sa bavíme o vcelku drahých hračkách.
Alan: To rozhodne.

Ty nie si v kapele dlho, tvoje nástroje sú tvoje vlastné?
Alan: Patria kapele, nie mne.

Patria kapele. Nie je to tak, že každý člen kapely by si mal vždy kupovať výbavu za vlastné?
Martin: Väčšinou áno. Ale asi nie v prípade, ak... taký Moog stojí 3.500 libier, rovnako ako aj BGP, TR vás vyjde na 1000 libier.

Takže vaše vybavenie má akú hodnotu, 25 - 30 000 libier?
Martin: To nie, určite omnoho menej.
Alan: Tak 10 - 12 000.
Martin: 12 000.

To nie je zlé.
Alan: Samotné nástroje sú drahé, preto má každý z nás len jedny klávesy a páskovú mechaniku. A to je všetko. Všetko ostatné si na turné prenajímame, napr. PA, rovnako ako aj svetelný park, autobus, všetko je prenajaté. Takže, skutočne to nie je veľká suma.

Tak neviem, toto je vlastne po prvýkrát, čo vidím vaše technické zázemie. Príde mi to ale menej nákladné, než výbava rockovej kapely, nie?
Andy: Ale áno, zakaždým, keď sme na turné, tak sa míňame menej. Neviem, čím to je, ale jednoducho je to tak.
Martin: Obyčajne sa snažíme peniaze zarábať. Teda v Británii.

Pravdepodobne patríte k tým pár kapelám, ktoré dnes naozaj peniaze zarábajú.
Andy: No áno, nabavíme sa tu o nejakých závratných sumách, ale profitujeme.

Rozhodne je to lepšie, než by ste mali tratiť.
Andy: Samozrejme. Martin, ale v Európe sme mali tendenciu íst do straty, nie? Čo zarobíme v Anglicku, to v Európe prerobíme. Ale je to v pohode, zlepšuje sa to.

Asi prerábate preto, že sa stále snažíte ľudí osloviť.
Dave: Ani nie, skôr je to o nákladoch. V Európe nás to stojí viac, k tomu treba rátať aj so štábom.
Martin: Naše honoráre sú v Európe trochu nižšie, tam si nemôžeme vypýtať príliš veľa, pretože ...
Andy: Ono je to viacmenej o tom, že s turné veľa nezarobíte.

Čiže zarábate na predaji albumov?
Dave: Ak sa Vám podarí preraziť, tak je to super. To potom aj na turné vyrazíte s radosťou a to sa aj zvykne podariť. Čiže vás to úplne nezruinuje.

Ste jedna z mála kapiel, ktoré poznám, ktoré si aj po tom, čo stvorili niekoľko hitov, manažujú veci sami. To vám všetko funguje tak hladko? Máte na manažovanie vlastne dostatok času?
Dave: Ja neviem, máme? Myslím, že najťažšie na tom je účtovníctvo a podobné veci. To je trochu zložitejšie. Snažíme sa od toho držať bokom, čo najviac to ide.
Andy: Máme okolo seba množstvo dobrých ľudí, ktorí nám pomáhajú a dopĺňajú nás v množstve úloh. Napr. náš manažér turné má pod palcom zvuk pred pódiom, rovnako pracuje v Mute Records a v podstate má toho na starosti viac, než bežný manažér turné. Takisto nám veľmi pomáha Daniel, ktorý takisto zastáva omnoho viac pozícii, než bežný šéf nahrávacej spoločnosti, viete, čo tým chcem povedať? Súkromne toho robí omnoho viac, než zvyknú robiť ľudia z nahrávacieho prostredia. Takže, vďaka tomu množstvu dobrých ľudí to ide všetko ľahšie.

Čiže, ak by ste to nazvládali, podpísali by ste zmluvu s väčšou spoločnosťou?
Andy: Áno, ale tí by možno povedali, "Musíte mať manažéra a všetky ostatné náležitosti."
Dave: Skôr by nám manažéra pridelili.
Andy: Ale to by nebol až taký problém, nie? Okrem toho, čo ste spomenuli, je to účtovníctvo a dane, čo musíme zvládnuť, pretože v tomto sme podľa mňa dosť naivní. Ja toho veľa o účtovníctve a daniach neviem.

Byť oddaný nahrávacej spoločnosti, ktorá vám dá šancu preraziť, to je jedna vec, ale čeliť realite, kedy sa Vám o pár rokov môže stať, že si poviete, "Už nie je možné fungovať pod malým vydavateľstvom, pretože potrebujeme väčšiu distribúciu," alebo niečo podobné. Ste na niečo také pripravení?
Dave: Ale áno, ak by to bolo očividne zlé, tak by sme začali premýšľať o tom, čo robiť, ale v tejto chvíli na to nemáme dôvod.

Je mi jasné, že peniaze sú fajn. Ale chcete, ako kapela, udržiavať veci v nízkorozpočtovom zmysle, aby ste zarobili viac?
Dave: Všetko, čo potrebujete, je dostatok peňazí na prežitie. Nemyslím si, že by niekto z nás mal ambíciu stať sa milionárom alebo ... Stačí dosť peňazí na normálny život a budem spokojný. Ak máte dom, auto a po zbytok života dostatok peňazí na prežitie, tak viac skutočne nepotrebujete.

Takže, sú tie veci, ako dom, auto a podobne, Vaším aktuálnym cieľom?
Dave: V tejto chvíľi rozhodne nie (smiech).

Ale mohli by byť?
Dave: Mohli, to samozrejme.

Ďalšia vec, asi ste to už počuli... je to staré klišé, že hudobný priemysel je veľmi nestály, je tak? Jeden deň Vám karta ide, v druhý deň je všetko proti Vám. To "proti" ste si zo strany médii už užili, no aj tak z toho všetkého musíte vyťažiť čo najviac. Ako sa s tým vyrovnávate? Teda, akú máte stratégiu?
Andy: No...
Dave: Všetkých ich nakopeme! (smiech)
Andy: Teda všetkých kritikov kapely. Ale nie, jasné, že by ste chceli, ale to len keď sa bavíme "medzi nami". Ale ja to tak vážne neberiem, pretože sme to už videli aj u iných, každá kapela zažije vzostup a potom nejaký ten pád, a ak sa na to pripravíte, tak to očakávate a potom vás to až tak nerozhádže. Ale samozrejme, ak si o Vás niekto "utrie hubu", alebo vám pripraví ťažké chvíle, tak vás to dostane. Bol by som smiešny, ak by som predstieral, že to nebolí ...

Je to skôr o popularite hudby, tým pádom je tá otázka zložitejšia...
Andy: No áno, nakoniec, všetky tie záležitosti okolo médii, ono to až také skvelé nie je, zvlášt ak ste v takej pozícii "in a out" a prešli ste si v minulosti tým tlakom. A ak ten tlak aj nepociťujete, stále tu máte fanúšikov, ľudí, ktorí si kupujú vaše nahrávky, takže v tomto smere je to až príliš dôležité. No v samotnej podstate sa to vždy vráti k dobrej hudbe, o ktorú Vám ide najviac. Pre nás je veľmi zložité povedať, "Budeme sa snažiť desať rokov, počas ktorých budeme nahrávať a koncertovať, a potom sa uvidí...", pretože my netušíme, ako sa veci vyvinú. Zostáva Vám im pokračovať, snažiť sa zlepšovať, vydávať dobrý materiál a kým nás to bude uspokojovať, tak sa tomu budeme venovať. Ale úvaha vo vašom štýle, "Dáme si pauzu a potom sa po desiatich rokoch vrátime alebo skôr... "
Martin: Ale taká pauza môže byť zdravá.
Andy: Áno, to môže.

Ľudia však majú tendenciu presýtiť sa vecí, ktoré majú naustále nadohľad.
Martin: Odhliadnúc od toho, viete, my sme si teda prešli svojim a produkujeme nahrávky, s ktorými sme spokojní, takže by bolo veľmi zlé, ak by sme mali vydať niečo, s čím spokojní nie sme. A aj preto sme si dali pauzi, pretože sme neboli spokojní s našou produkciou, nebolo to jednoducho podľa našich predstáv, a to sa stáva množstvu kapiel. Napr. Led Zeppelin produkujú album raz za tri roky. Neboli jednoducho so svojou produkciou spokojní. A keď sa im to podarilo, tak vydali niečo nové.

Očividne musíte byť pyšní na skutočnosť, že patríte k takzvaným priekopníkom syntezátorov scény. The Human League dosiahli obrovský úspech, podarilo sa to aj vám... rovnako Yazoo. Tých kapiel veľa nie je, patríte teda k pionierom. Ste na to hrdí? Alebo vám to veľmi nevyhovuje?
Martin: Nie, rozhodne sme na to hrdí, ale veľmi o tom nepremýšľame. Niekedy počúvam chválospevy na elektornickú hudbu a podobne, čo sa mi samozrejme páči.
Andy: Viete, hľadať v tom našu perspektívu je trochu zložité, hlavne v porovnaní s ostantými. Je zložité uvažovať v štýle "Toto sme my a toto je naše teritórium," ... neviem, všetko čo robíte, je toho súčasťou. Ak by ste sa mali zastaviť a začať premýšľať, čo vlastne v skutočnosti robíte, možno začnete robiť chyby.

Začnete sa analyzovať.
Andy: Presne to som chcel povedať. Krása všetkého toho úspechu je v tom, že nad vecami príliš neuvažujete, jednoducho sa to všetko deje a prakticky všetko, čo sa nám stalo, sa stalo akosi prirodzene, vrátane tohto nového albumu, ktorý je v mnohom odlišný, no rozhodne je výsledkom prirodzeného vývoja, čo je lepšie, než by to malo byť opačne.

Čo vlastne aktivuje záujem o takúto hudbu? Čo dovedie decká k poznaniu, "Áno, presne toto chceme."?
Martin: Myslím, že punk otvoril cestu k množstvu novej hudby, pretože rozšíril ľudské myslenie. Predtým neboli ľudia pripravení počúvať niečo iné, čo bolo len trošku odlišné. Ale po príchode punku je takmer všetko akceptovateľné, no a potom sa objavil Gary Numan a on otvoril cestu k množstvu elektronickej hudby. Mal niekoľko hitov a ľudia začali elektroniku viac akceptovať.
Andy: Dnes je skutočne zdravé, že každý druh hudby tu má svoj priestor, veď sa stačí pozrieť do rebríčkov. Nájdete tam reggae, soul, funk, elektroniku, heavy metal, doslova všetko. A je to skutočne zdravé, kdežto, keď sa obzriete do obdobia pred nástupom punku, tak tam objavíte množstvo mdlej a veľmi pomalej produkcie.

Už sme sa bavili o tom, že ste vymenili gitary za syntezátori. Myslíte, že je to tak navždy? Alebo si viete predstaviť, že sa raz ku gitarám vrátite?
Martin: Ak, tak to nebude na štýl gitarových sól a podobne, ale skôr k akustickým gitarám.
Andy: Zvuk gitary by sa dal dnes prirovnať k vyšmareniu vecí z okna.

Čiže by sa to dalo prirovnať k folkovej hudbe, kde sa používajú akustické gitary?
Martin: Niečo na ten spôsob. Ale mne sa zvuk akustickej gitary páčil vždy. Andy má aj teraz jednu so sebou, bude na nej hrať. Nemyslím si, že by sa dalo povedať, že sa ku gitarám nikdy nevrátime.
Alan: Ide skôr o to, že so syntezátorom sa veľmi ľahko dostanete k obrovskej škále rôznych zvukov, vždy môžete nový zvuk objaviť, aktuálne dostupné zvukové škály moderných syntezátorov sa zdajú byť nekonečné. Nám sa zdá neustále objavovanie nových zvukov vzrušujúce. Kdežto s gitarou, no dobre, cez echá, efekty, flangery a Boh vie čo ešte, získate zaujímavé zvuky, ale v podstate, ak to raz všetko vyskúšate, veľa ďalších možností nemáte.

Keď hovoríte o gitarových syntezátoroch, ľudia o tom dnes často hovoria, aj tak sa bavíme o syntezátorov, viete, čo tým chcem povedať?
Alan: Áno, ale znova, používate syntezátor cez gitarové struny, namiesto kláves, čo je v samotnej podstate to isté. Ide o to, že gitarový zvuk musí do skladby pasovať, mimo toho však nevidím dôvod, aby sme kompletne menili bicie, gitary a podobne.

Sledujete aj scénu funky a soulovej hudby?
Martin: Sledujeme?

No áno.
Martin: To by musela byť ... nie, mne sa nič z toho nepáči.

Čiže, elektrofunkové veci, ktoré sa dnes objavujú, vám nič nehovoria? Nemám na mysli Cool And The Gang a podobné záležitosti, skôr úplne nové projekty.
Andy: Veľa som toho nepočul.
Martin: Ani ja nie.

Jedna z tých nových kapiek sa volá Shock, pochádzajú z USA. Majú skladbu, myslím, že sa volá "Electrophonic Funk"... táto scéna sa práve rodí, hlavne v Spojených štátoch, tam ste predsa hrali, nie? Nebude to tým, že ste sa tam objavili? Ste tomu otvorení alebo práve naopak?
Martin: Nemyslím si, že sa to deje práve z toho dôvodu. Na naše koncerty v Spojených štátoch sa prišlo pozrieť iba zopár ľudí, v Manhattane ich bolo možno tak 2 000, ale hrali sme len v skutočne veľkých mestách. Na Ameriku to však nestačí. Dokosiaľ sme predali asi 30 000 albumov, z toho 10 000 v Anglicku.

Budete sa snažiť Ameriku "dobýjať" naďalej?
Andy: Nie sme pripravení stráviť v Amerike šesť mesiacov do roka a upracovať sa tam k smrti. Nemyslím si, že sme toho vôbec schopní. Dokonca aj dostať sa do rotácii v tamojších rádiách je dosť zložité. Takže, neviem, ale nádej si držíme.
Martin: Ak by sa nám tam podarilo uspieť s nejakým novým singlom, bol by to pre nás pridaný bonus a tak to treba aj vnímať.
Andy: Ale samozrejme, že tam aj v budúcnosti hrať budeme, hráme tam radi, ale ...

Takže, je to pre Vás výzva?
Andy: Skôr som chcel dodať, že akú veľkú "jazvu" tam našim hraním zanecháme?

Citeľnú, iba ak by ste tam teda odišli hrať na tých šesť mesiacov, čo je dosť nudná predstava. Byť na cestách musí byť zábava, ale zdá sa, že vy z toho veľkú radosť nemáte.
Martin: Ani veľmi nie.

Čiže by ste radšej trávili čas kreatívne v štúdiu?
Andy: Áno, to ste vystihli presne. Ono, byť na turné je celkom príjemné, ale ak je to viac ako na pár týždňov, začína to byť nuda. Viete, čo tým myslím?

Povedz mi niečo o skladbách, ktoré si napísal. Už sa dajú počuť všade, ale ty o nich nie veľmi rád rozprávaš. Z kadiaľ berieš inšpiráciu? Z práce? Alebo a bavíme o zbierke piesní, ktoré vznikali celé roky? Ovplyvnil texty niekto iný? Povedz mi o tom viac.
Martin: Píšem obyčajne sám. A píšem o všetkom, skutočne všetkom. Niečo z toho môže pripomínať "paródiu", je to niečo, na čom som sa tešil, že o tom napíšem. Celkom slušná časť piesní na albume je smutná, no je v nich aj veľa humoru. Myslím, že ľudia často humor postrádajú, zato ja, keď niečo začujem, tak ma to vie okamžite rozosmiať. Vždy som mal rád humorné nahrávky. Vtipy ako také veľmi rád nemám, myslím albumy Bennyho Hilla a podobne, ale je veľa zmysluplných nahrávok, ktoré si aj napriek tomu udržujú humor. Toto je presne ten typ hudby, ktorú mám rád.

Vychádzaš pri písaní aj z osobných skúseností?
Martin: Niekedy áno, nie však vždy. Väčšinou skôr prerozprávam skúsenosť niekoho iného. A trochu to nafúknem.

Vedel by si mať dať na toto konkrétny príklad?
Martin: "See You" ... je to príbeh, do ktorého som tu a tam niečo pridal, aby to bolo zaujímavejšie, pretože ina by to bolo nudné (smiech), myslím to počúvanie, že čo sa vlastne stalo.

"Meaning Of Love" je skladba, ktorá by sa celkom dobre vynímala v produkcii ABC, pretože má v sebe niečo kazateľské, ale takéto typy skladieb sa tu držia už stovky rokov, už od čias folku. Ide o tému, na ktorú radi vo Vašej tvorbe odkazujete alebo nie? Či je to téma, o ktorej sa píše najľahšie?
Martin: Ani nie. Nemám po ruke album, ale myslím, že o sú na ňom tak 3, či 4 skladby o láske. A takisto si nemyslím, že o láske sa píše v skladbách ľahšie, skôr je to o tom, že tvorí súčasť ľudských životov, ľudia sa cez takého piesne viac priblížia k reálnemu životu a aj preto majú ľudia tendenciu písať o láske... Spomenuli ste "Meaning Of Love", však?

Áno.
Martin: Nepovažujem ju za skladbu o láske. Skôr tu ide viac o ..
Andy: Humor. Presne o tom Martin pred chvíľou rozprával.

Niečo na spôsob "Love Is All Is Alright" od UB40? V podstate je to taká prázdna zaľúbená pieseň, no ľudia si myslia, že je skutočne o láske. Takže, pre teba sú texty ďaleko zložitejšie, nie hudba? V tvojom prípade je to asi dosť smiešna otázka, ale ty asi väčšinu času musíš spájať množstvo textov a hudby tak, aby to pasovalo.
Martin: Ani nie.

Nie?
Martin: Ja sa hudbou až tak veľmi nezaoberám, kým sa mi nepodarí získať text. Nikdy vlastne nekomponujem hudbu v prvom rade.

A v prípade tretieho albumu, ktorý hádam bude... ako to bude v tomto prípade?
Martin: Ide len o to, ako a objaví nápad. A aby ste si zbytočne neudávali smer, kým naozaj nezistíte, kam by ste sa mali uberať.

Jasné, k tomuto mala smerovať moja otázka. Takže aj po nedávnych otrasoch v kapele ešte stále hľadáte svoj smer?
Andy: Ide o to, že ak si predurčíte smer, tak sa okamžite snažíte všetko oganizovať, než by ste tomu dali voľný priebeh. A toto som sa pokúšal naznačiť už predtým, my sa nesnažíme veci príliš siliť, jednoducho len skomponujeme skladby, nezávisle na tom, ako sa v danom momente cítite a narábame s nimi tak, že vlastne zisťujeme, či do toho časového obdobia pasujú. A ak sa stane, že naberú iný smer, prípadne si zachovajú ten pôvodný, tak sa ním jednuducho necháme viesť. A namiesto toho, aby sme povedali, "Dobre, druhý album bol prístupnejší skôr staršiemu publiku, tak urobme ten tretí chytľavejší a vráťme sa k starému štýlu..." a podobne... to je tá prílišná seba-analýza, pri ktorej sa robia chyby, radšej sa tým necháme unášať.