Anjelik mojimi očami

Môže byť niečo mučivejšie ako čakanie na nový album, ktorý prví recenzenti označili prinajmenšom pozitívne? Tak si ho skúste vypočuť iba dvakrát. Playing the Angel je totiž album, ktorý si doslova pýta ďalšie a ďalšie počúvanie.

Nechcem písať podrobnú review ku každej skladbe. Jednak je takých review už v obehu niekoľko (a od nadanejších autorov ako som ja a ja sa v podstate s ich názormi stotožňujem), jednak som album počul len dva razy a napokon nie som žiadny hudobný odborník. Myslím však, že pozitívnych pocitov je dostatočne veľa na to, aby som prehlásil, že Playing the Angel je skvelý album.

Po prvom vypočutí Vás úplne prevalcujú A Pain that I am Used to, Lillian a najmä John the Relevator. Neskutočná skladba, dovoľujem si tvrdiť, že to môže byť ďaľšia depešácka legenda. Myslím, že posledná skladba, ktorá si ma dostala hneď po prvom vypočutí bol Insight. Tu sú hneď tri a musím priznať, že veľmi pozitívne sa prejavili aj Damaged People a najmä Daveova Nothing's Impossible.

Pri druhom vypočutí, keď už viem, čo približne očakávať, snažím sa sústrediť na jednotlivé skladby. A k pätici vyššie zmienených skladieb sa jednoznačne pridávajú The Sinner in Me (s neuveriteľnou inštrumentálnou vsuvkou v druhej časti skladby) a The Darkest Star (neskutočne temná, ale nádherná skladba). Čo dodať k ostatným? Precious sa mi už ťažko hodnotí, lebo som ju počul veľa ráz a na album mi absolútne nepasuje. Neblahé tušenie mi navráva, že tú skladbu raz stihne osud a la Strangelove. Napriek tomu, že mám k Davevovmu sólo počinu pomerne pozitívny vzťah, bol som prekvapený, ako Suffer Well a I Want It All znejú až moc gahanovsky. Tým nechcem povedať, že sú zlé. Ale myslím, že sa Dave kreatívne príliš neposunul od Paper Monsters. Ako som už ale vyššie uviedol, Nothing's Impossible si ma pri druhom vypočutí úplne získava. Myslím, že po dlhšom počúvaní sa pevne usadí na prvom mieste.

Čo sa týka Martinových skladieb, v oboch Martin neskutočne spieva a využíva svoj hlas v nebývalom rozsahu. Macrovision je trochu experimentálna, povedal by som, niečo na spôsob Comatose a hudobne definitívne v duchu Counterfeit 2. Damaged People je typická Goreova balada a znie podstatne melodickejšie ako Macrovision.
Ostáva už spomenúť iba Introspectre, ale myslím, že to ani nestojí za reč. Podľa mňa sa nejedná o poriadnu skladbu, ale len akési intro pre Damaged People.

Čo dodať? Patrím k tým skeptikom, čo si mysleli, že DM stratili po Alanovom odchode šťavu a posledné dva albumy ma v tom len utvrdili. S týmto albumom som ale úplne spokojný a Alanov prínos mi nechýba. Nevravím, že znie, ako keby ho robil Alan, ale plne ma uspokojuje. Čo ma veľmi prekvapuje je množstvo silných refrénov. Tie v A Paint that I am Used to, John the Revelator, Precious, Nothing's Impossible, The Sinner In Me sú skvelé a veľmi vhodné na živé vystúpenia. Celkovo je album dosť rýchly a veľmi temný. Nechcem predčasne nič kričať, ale myslím, že spoluprácu s Benom by ešte mohli predľžiť aj na ďalší album.

Názory Devotees (82)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa