“101”-tka po 25 rokoch

S Alanom Wilderom o legendárnom filme "101" po 25 rokoch od jeho oficiálneho vydania.

Pri pohľade späť na film "101", ktorý skutočne v tom čase vylepšil profil Depeche Mode, sa zdá, akoby sa film zameriaval na nesprávne veci. Okrem iného je tu veľa priestoru venovaného fanúšikom z autobusu, a samotná hudba veľa priestoru nedostáva.
Alan Wilder: Hoci sa Don Pennebaker už predtým venoval koncertnému filmu (napríklad stojí za záznamom koncertu Davida Bowieho v Hammersmith Odeon - "Ziggy Stardust and the Spiders from Mars"), je to primárne tvorca dokumentárnych filmov, čo nás svojim spôsobom priťahovalo, aj keď je samozrejme diskutabilné, či tá skupina putujúcich ľudí v autobuse (vybratá na spôsob "Veľkého brata") neubrala filmu na kvalite a bola postavená do protikladu skutočnej situácie, čím sa z toho stala akási mucha na stene. Nakoniec, reality tv má so skutočnou realitou len pramálo spoločné.

Bolo však rozhodnuté, Pennebarekovi sa dostalo dostatočného poľa pôsobnosti a ten sa rozhodol ponúknuť film , ktorý poukázal, z jeho pohľadu, na najzaujímavejšie (a možno jediné) faktory fenoménu DM. Skutočnosť, že Don o kapele v podstate toho veľa nevedel, dokonca hudbu nechal bokom, posunula do popredia skutočne nezávislý pohľad a sám si veľmi skoro uvedomil, že sa vlastne názorom samotných členov kapely ani nevenoval. Samozrejme, ako jednotlivci sme neboli hlboko zmýšľajúci, úzkosťou vedení ľudia so širokým svetonázorom. Z tohto pohľadu sa potom rozhodnutie, zamerať sa viac na fanúšikov, javilo ako správne.

Netreba však zabúdať na fakt, že všetci sme nasiaknutí určitým druhom voyeurizmu, ktorý nám viac ako dve dekády ponúkajú reality televízie, no v roku 1987 to bolo trochu nezvyčajné a tak trochu to bolo chodenie po tenkom ľade. Nik netušil, čo sa mohlo udiať alebo či o to nakoniec bude mať niekto záujem. Možno to trochu preženiem, keď poviem, že to bolo v určitom smere priekopnícke rozhodnutie, ktoré dokonca predbehlo všetky tie kraviny z MTV, keďže veľa ľudí je presvedčených, že práve oni spustili celé to "reality" šialenstvo.

Takisto naivita a bezstarostná veselosť, ktoré sprevádzali protagonistov osádky autobusu na ceste za dobrodružstvom, mali svoj pôvab, ktorý by sa dnes asi nedal zopakovať. Tam sa zrejme zrodili tie sebaprezentačné inštinkty, ktoré stoja na pozadí podobných odvážnych krokov v súčasnosti, spolu s predvídateľnou spotrebou publika, morálnou súdnosťou a očakávanou dávku obscénosti, čiže so všetkým, čo vás neskôr môže zložiť. Tento formát sa nielenže stal ohromne populárny, no zároveň sa stal centrom vášnivých diskusii o bulvárnosti, mediálnej etike, súkromí a reprezentovaní skutočnosti.

V tom čase som mal pocit, že ma "101"-tka trošku zmenila, pretože som chcel, aby bola kapela odhalená trochu viac do hĺbky, hlavne niekým, kto sa v hudbe vyznal, neboli mu cudzie naše pracovné postupy a rozumel tomu, o čo sa vlastne snažíme (hoc niekedy trochu nešikovne a naivne). Pennebaker sa ani nesnažil predstierať, že nám rozumie - nemal o tom všetkom ani poňatia - no pri pohľade späť musím pripustiť, že sa mu podarilo vytvoriť výpoveď o danej dobe a myslím, že akúsi samoľúbosť a ambítacie (tak, ako to bolo vidieť v iných dokumentoch z toho obdobia, napr. v "Rattle And Hum" od U2) odsunul bokom, vďaka čomu film prešiel testom času. Musím teda povedať, že film vnímam viac ako "zaujímavý", než "hlboký".

FIlm "101" sa akoby pokúšal zachytiť spojenie kapely s fanúšikovskou základňou. Ako príklad môže slúžiť hľadina hluku publika vo filme, ale aj na albume, ktorá je značne vysoká, v porovnaní s inými live albumami z tých čias, na ktorých je hluk publika neutralizovaný.
AW: Poukázanie na spojenie s fanúšikmi mi príde férové. Nakoniec, ide o podstatu DM fascinácie - ako "štvorka z Basildonu" dokázala z ničoho vytvoriť svetový fenomén, podstatou ktorého je, pre popovú kapelu trochu nezvyčajné, bizarné "náboženstvo", ktoré bolo ešte viac demonštrované v nedávnom filme "The Posters Came From The Walls" Jeremyho Dellera.

S tou úrovňou hluku to myslíte vážne? Album som nepočul už pekne dlho, ale pokiaľ ide o zvukovú stránku filmu, to by mohlo sedieť. No aj v tomto smere sa musím priznať, že som film nevidel už veľmi veľmi dlho a je dosť možné, že vyváženie hudby a publika mal kompletne na starosti Pennebakerov tím. Pokiaľ si pamätám, tak my sme mali pod palcom hudobný mix, takže za výsledok počuteľný na albume je zodpovedný človek z tábora kapely.

"101" symbolizuje vstup Depeche Mode na rozsiahlu medzinárodnú scénu, no takisto je symbolom konca "hnutia" Synth Britannia, keďže kapely, ktoré v ten deň predskakovali Depeche Mode v Passadene, sa z hudobného sveta postupne porúčali... OMD krátko na to ohlásili rozpad, Thomas Dolby sa tiež pár rokov na to stratil v zabudnutí. Akoby DM postavili stenu, cez ktorú ostatní už ani nedokázali nazrieť... čo si o tom myslíš?
AW: Nie som si istý v tom, že by "úspech" Depeche Mode mal negatívny efekt na iných umelcov z elektronickej scény. Ak už, tak očakávania z pozitívneho dosahu a nové budúce možnosti by tomu zodpovedali viac. V prípade Depeche Mode išlo o veľkú dávku šťastia v kombinácii s otrockou koncertnou prácou v Spojených štátoch. To nakoniec viedlo k veľkej explózii úspechu, samozrejme neočakávali sme, že až na takej úrovni. Zdalo sa totiž, že pre náš štýl hudby, inak riadne dusenom mainstreamovými rockovými rádiami, ako aj ďalšími hudobnými smermi, nastal ten správny okamih. Z toho zlomu sme vyťažili maximum a výsledkom toho bol fakt, že rozhlasové stanice boli doslova nútené spoznávať a hrávať kapely novej britskej vlny, ako napr. The Cure, The Smiths, New Order, DM, či mnohých ďalších, ktoré boli dovtedy v Spojených štátoch označované nálepkou "alternative", či "cult". Nebudem sa tu pohrávať s príkladom, či špekuláciami, ktoré ste uviedli, či uvažovať na tým, či niekto vďaka nášmu úspechu skrachoval alebo naopak na tom získal. Viem, že sa vždy bude polemizovať nad vzťahom kvalita kapely verzus množstvo ľudí, ktoré príde na jej koncert. To je stará zábavná hra ...

S týmto poznatkom, ako aj so skutočnosťou, že s príchodom "101"-ky na trh sa Depeche Mode v očiach verejnosti etablovali do pozície "štadiónová kapela", sa váš zvuk pretransformoval do viac organickej, bluesrockovej podoby, ktorá do veľkých priestorov pasuje viac a túto pozíciu ste si obhájili s ďalšími albumami, "Violator" a "Songs Of Faith And Devotion"...
AW: Tie väčšie priestory, to mohla byť aj mimovoľná záležitosť, nakoľko sme to väčšie publikum musel aj nejako obslúžiť. Som si istý, že tá "rockovejšia" zmena vyhovovala viac Davidovi, keďže tak mohol rozšíriť svoje pôsobenie na pódiu. No "Violator" je z dnešného pohľadu ešte stále veľmi elektronický album a jeho menej elektronické prvky boli viac ovplyvnené vtedajším nástupom vlny hip hopu a rapu, než našimi skúsenosťami z hrania na štadiónoch. Viete, umelcov z tej scény zamestnávali samplingové technológie, čo sa odrazilo ako na mojej, tak aj na Floodovej práci. Boli sme fascinovaní napr. tými neodmysliteľnými bicími slučkami, ktoré nám prišli zaujímavejšie, než precízne programovanie rytmických mašiniek a samostatných bicích samplov. Samozrejme, "looping" zaznamenal najväčší rozmach na albume "SOFAD" - ten album je taký hlavne preto, že sme sa po albume "Violator", aj napriek tomu, že bol taký úspešný, nechceli opakovať. To by bolo potom vnímané ako stagnácia a niektorí z nás boli na to dosť hákliví.

V reedícii dvd "101" si sa v bonusovej časti, obsahujúcej rozhovory a komentáre, neobjavil. Prečo?
AW: Trochu ma prekvapil ten tlak a snaha zaradiť ma do časti "komentár režiséra", hlavne zo strany Daniela Millera, ale aj samotného Pennebakera, no nemal som pocit, že by som disponoval úžasnými anekdotami, či bystrými komentami, ktoré by sa pre reedíciu hodili. Nikdy som z komentovania nemal dobrý pocit, často mi to prišlo prázdne a zbytočne demystifikované (rád nechávam niečo aj pre predstavivosť). Film "101" nie je komplikovaný a neobsahuje ani technické informácie, ktoré by bolo potrebné ozrejmiť. Film hovorí sám za seba. Hoci, na papieri by ten nápad, nechať hovorit kapelu, či režiséra, mohol fungovať - už len kvôli znovuoživeniu jednotlivých spomienok - jednoducho som vedel, že natlačiť štyroch členov kapely do jednej miestnosti kvôli náhodným komentárom, by mohlo skončiť v podobe prihlúplych výbuchov smiechu, skákaní si do reči a v konečnom dôsledku by sa tárali úplné nezmysly. Tá predstava vo mne vyvolávala hrôzu.